WM-Velotour, 3.6. 2007
Je nedeľa, niečo po pol siedmej ráno, keď parkujem pred výstaviskom v Štuttgarte. Dnes si s Petrom, JUrom a ďalšou tisíckou hobíkov okúsime okruh, ktorý si na konci septembra užijú aj profíci, keď sa tu pôjdu majstrovstvá sveta. Máme to skoro pod oknami, takže neísť by bolo hriechom.
Po siedmej sme už komplet. Peter a JUro prišli pekne po svojich (galuskách), čiže majú akurát tú správnu teplotu na toto hmlisté ráno. Teda JUro frfle, ale nato som si už zvykol. Zas keď JUro frfle, tak to väčšinou býva zárukou vydarenej akcie. Ešte odhodiť prebytočné gramy, ktoré telo v predštartovnom strese stihlo vyrobiť a ide sa na štart. Okolo sa to hemží karbónom, titánom, ale aj nosičmi a dokonca sa mihne aj odpružená vidla. Hneď vieme že sme medzi svojimi! O ôsmej si ktosi vystrelil.... a prvý blok a s ním aj Peter štartuje na štyri okruhy po 19km. Slabé dve minúty a už to prichádza aj na nás. Aj napriek miernemu sklonu , sa to rozbieha celkom svižne. Chvíľu trvá kým si zvykáme že šírka je celá naša. Dokonca aj stojace autá odprevadili, všade zvodidlá a poliši. Tak to pekne režeme po ideálnej čiare raz naľavo, raz napravo. Kým nato prídu ostatní získavame nejakú tú pozíciu k dobru. O chvíľu prudká doľava a ide sa rýchlym zjazdom pomedzi vilky bohatších štuttgartčanov až k obávanému Herdweg-u. Rampa tak do kilometra, ale zato s finálovými sedemnástimi. Nejak to vysupíme a zmierujeme s tým že ak sa sem v plnom zdraví a sile dopracujeme, čaká nás to ešte tak zo tri krát. O chvíľu ďalší zjazd podobným štýlom. Tie prázdne cesty sú na zožratie! Len to neprepáliť a na posledných metroch dolukopca ešte dobre pritlačiť nech sa v protikopci zbytočne netrápime. Opäť pár pozícií v náš prospech...
Tiahle stúpanie na Birkenkopf a ja sa neviem vymotať z vnútra spomaľujúcej skupiny. Keď už som vonku, tak pre zmenu neviem chytiť tempo. JUro problém nemá, tak mi pár metrov odchádza. V zjazde čo nasleduje mám veru čo robiť aby som stratu ako tak redukoval. Trvá nejaký čas kým sa pomocou ďaších zúfalcov doťahujeme na hlavnú skupinu. Podobne sa to zamotáva aj v miernom hupe za Feuerbachom. Borcom sa nejak nechce zo sedla a radšej rátajú pastorky hneď ako pocítia že sa to pod nimi dvíha. Som sa nepoučil a už to vyzeralo že tam zas ostanem visieť a šlapať smiešny sklon ‘alpským štýlom‘ (JUro to nazýva ‘na štaflerský prevod‘). Napravo mám chodník, tak šup naň! Podarí sa mi udržať rýchlosť a nabrať nejaký ten meter na ostatných. JUro sa už nevošiel, tak sa stretávame o nejaké dve zákruty ďalej. To sa už blíži záver prvého okruhu. Pomaly dobiehame ľudí z áčkového bloku. Komp hlási priemerku 34. Keď to takto pôjde ďalej....
Dobiehame áčkového Petra, povzbudíme a frčíme ďalej. Všetko sa opakuje. Popri ceste pribúdajú ľudia, atmosféra naberá na sile, šlape sa podstatne lepšie. V stúpaní na Birkenkopf nastávajú horšie momenty pre JUra. Nestráca príliš, tak sa ani nesnažím naňho čakať s tým že ma v zjazde s nejakom skupinou dotiahne. Fičíme a striedame asi desiati. Tempo je viac ako dobré. Pozerám, JUra stále nikde. Obzriem sa a ďalšia grupa zaostáva tak 200m. Po nájazde do tretieho okruhu je mi jasné, že sa stretneme až keď TO možno príde aj na mňa. Neprišlo, ale minulo len tesne. V zjazde, v prudkej ľavotočke, prásk. Chlapíkovi predomnou ustreľuje zadná galuska a už točí piruety na asfalte. Následné nemecké ‚do riti‘ (či niečo v tom duchu) ma uisťuje že si to odniesol len superdrahý karbon. Opäť horúce chvíle na Birkenkopfe: ak tu neuvisím v nejakej skupine, čakajú ma dlhé kilometre osamote. Nedarí sa. V zjazde dobieham len podobných odpadlíkov ako ja a namiesto toho aby som sa viezol, ocitám sa pred nimi... a musím makať. Teda tak som to vyčítal z ich pokrčených tvárí... Tretí okruh mám o viac ako o minútu horší ako predošlé. Kde je JUro a Peter netuším. Štvrté kolo. Posledný krát (takmer) ideálna čiara v zjazdoch milionárom pod oknami a posledný krát super povzbudzovači na Herdweg-u. Nohy zatiaľ držia, ešte prežiť hruškovú hlavu a už to pôjde len z kopca! V stúpaní idem už nadoraz, len aby som dotiahol skupinku asi ôsmych borcov. Hurá, mám ich. V zjazde sa trocha trháme, ale v doline Botnangu sme už zas pokope a po ceste nabalíme nejakého toho stroskotanca. Tempo je dosť rezké, ale veď prečo nie...? Do cieľa veľa neostáva. Nejde o nič, ale len tak zo špásu si s niekým zašpurtovať by nebolo od veci. K takýmto dojazdom sa človek na cyklomaratónoch veru nedostane. Kilometer do pásky! Borci si veru nič nedarujú, zjavne majú podobné chute ako ja. Prichytávam sa pri myšlienkach kde sa najlepšie upratať pred výjazdom do cieľovej rovinky. No nenormálne to mláti všetkými kontrolkami.... 250m a v poslednej zákrute som na štvrtom mieste. Robím to, čo obyčajne nezvyknem: Dávam hrubú a idem zo sedla. Dvoch nechávam za sebou, ale na prvého v skupine už nemám šancu. Prechádzam cieľom na... úžasnom 152. mieste v najmladšej seniorskej kategórii, za 2 hodiny a niečo...ehm. JUro doráža asi 8 minút po mne v ešte úžasnejšej štvrtej stovke a Peter si svoju premiéru odbil ešte o stovku vyššie.
Dobrá akcia a pri 600 kusoch len v našej kategórii sme hádam nedopadli až tak zle. Zostáva si teda len predsavzať aby to nabudúce bolo tak do tej prvej stovky, žeáno...
(Ďuro)