Všetko začalo v jedno piatkové pracovné popoludnie, keď sa už moc nepracuje a tak je čas začať kuť plány na víkend. Že to bude na bajk, bolo jasné, ale kam, to bola dilema. Celkom sa mi pozdávalo zbaliť sa na dva dni a pojazdiť aj viac za humnami môjho druhého zuhause.

Počasie malo byť ako na objednávku, chýbala už len geniálna myšlienka.

S tou prišiel verný kolega Maňas, ktorý mi navrhoval pridať sa na výlet do Bazileja. No mne už viac nebolo treba! Po Bazileji som až tak netúžil, smer mi ale viac ako vyhovoval. V priebehu dvoch hodín bola naplánovaná cik-cak trasa cez Schwarzwald z juhu na sever, vybraté vhodné miesto štartu, rozhodnuté čo zobrať so sebou a nakoniec ako natlačiť bajk do maňasovej oktávky.

 

V sobotu doobeda sa lúčim s ostatnou posádkou neďaleko Freiburgu. Skladám bajk a prvý cestný prejazd Schwarzwaldom môže začať. Batoh som oproti výjazdu vo Schw. Alb nabalil diétnejšie, rozumej spolieham sa že počasie bude na mojej strane.

Mesto Freiburg je krásne ale v túto hodinu pekne rušné, tak štelujem garmina na najbližší medzicieľ. Je ním známe jazero Tittisee, cesta ku ktorému vedie prakticky naprieč cez južný Schwarzwald. Trocha mi robí problém trafiť sa do správnej okresky, aby som sa neocitol na dialničnej prípojke a zároveň nepodnikol celodennú obchádzku. Nakoniec to klapne a už funím do prvého stúpania. Že sa vlečem neriešim a v najhorších úsekoch sa utešujem tým že veziem predsa batoh (i keď diétny). Ej teraz by sa mi hodil parťák JUro, hneď by to odsýpalo rezkejšie. Krajina je úžasná a o chvíľu som hore v nejakých 1000m nad veľkou mlákou. Na chvíľu sa nechám zlákať tabuľkami cyklochodníkov vedúcich popri usadlostiam ako z katalógu cestovky. Do Titisee-Neustadt prichádzam po tiahlom klesaní, počas ktorého som si práve neoddýchol. To sú tie ušlapané zjazdy, kedy musíte makať aby to aspoň ako tak svišťalo. Jazero mi svojím ruchom okolo práve neimponuje, chcelo by to asi dlhší čas tu pobudnúť. Navigácia na ďalšej trase je už bezproblémová - po stráviteľnom stúpaní klesám do Donaueschingenu, mesta kde okrem iného pramení Dunaj. Na druhý pokus sa doňho triafam slovenským eurocentom. Pre šťastie. To sa mi dnes ešte hodí keď budem ktovie kde večer hladať strechu nad hlavou. Teraz sa treba čo najrýchlejšie dostať z predhoria Schwarzwaldu do jeho útrob, predsa nocovať niekde na predmestí tu okolo ma neláka. Smerujem do Villingen-Schwenningen. Profil je zvlnený, dá sa to celkom dobre smažiť. Darí sa mi odraziť predbiehací manéver traktora. Kurňa, tie boli kedysi tiež pomalšie...Krátky prejazd centrom Villingenu (alebo Schwenningenu?) a Schwarzwald je o niečo bližšie. Profil naďalej praje, dokonca dostávam časový bonus v zjazde do Schrambergu. Je niečo po šiestej a treba sa rozhodnúť či hladať tu alebo to risknúť do neďalekého Schiltachu. Myslím na zajtrajšok, tak reťaz doľava a tiahlou dolinou po drncavom asfalte zastavujem v meste, kde sme minulý rok končili náš MTB výjazd. Pri informačnej tabuli už plánujem hotel route. Ešte predtým sa však pozriem do kempu, čo ak by náhodou tam. Tak karavan tam síce nemajú, zato stan mi ochotne požičajú! Tak páni, že budem v kraťasoch stanovať v horách na konci septembra, nato by som veru neskočil... Zas ale tu reštiku, čo tam vedľa mali, takú by som naokolo len ťažko hľadal.

.

 

Ráno dosť exoticky vyliezam zo stanu, na rozdiel od karavanmi rozmaznaných nemeckých spolukemperov. Balím a vyrážam s klepotom na perách do slnkom pošťuchovaného chladného rána.

Kopírujem trasu našej legendárnej tímovej MTB časovky a vôbec, dnes ma čakajú miesta, ktoré sme pred vyše rokom spolu s JUrom a Milanom prechádzali. Teraz ukrajujem prvé kilometre v doline Kinzigtal nasmerované k vodnej nádrži rovnakého mena. Cesta sa parádne vinie tichou dolinou. Všetko okolo je prispaté, jediný kto tu maká (okrem mňa) je stúpajúce slnko a prežúvajúce kravy okolo. No nenormálna pohoda, čo dodať. Skôr ako dorazím po krátkom stúpani k nádrži Kinzig, zastavím sa pri kláštori Wittichen, že či sa niečo za rok zmenilo. Po návrate od nádrže na hlavnú sa treba zas raz oprieť do kľúk. To sú už tie klasicky známe serpentínky skryté v lese, aké sú asi len vo Schwarzwalde. Po výšľape sa rozhodujem pre obkľuku cez Kniebis. Najskôr však mierne klesanie - ako inak ušlapané. Unikajúc pred dobiedzajúcim karavanom si cibrím techniku prejazdu zákrut. Až keď sa to zrovná dostávam nakladačku a baj baj. Z Bad Rippoldsau hltajú mišelinky ďalšie výškové metre na Kniebis. Začína to vážnou rampou, neskôr je to lepšie. Predsa, takto v nedeľu pred obedom. V stúpaní ma ofuknú dve parádne fiatky plné nemeckých rentnerov. No keď ja budem v takej forme v takom veku - fiatiek samozrejme.... Po motoristami preplnenej Schwarzwaldhochstrasse klesám do Freudenstadt-u a do susedného Beiersbronn-u to ide tiež naštastie len dole. Palivo dochádza, tak dávam obednú pauzu. Cesty sa plnia motoristickými nadšencami, občas nejaký zúfalec na cesťáku. Stúpam na Seewald a nejak sa trápim. Tak to nejak vydržím až nahor, že bude hádam lepšie. Hore ma čaká zvlnená asfaltka bez poriadnej zákruty. Nech robím čo robím nie a nie sa dostať do rytmu. Už len čakám na odbočku z tejto mučiarne. Tá príde, ale aj s tabuľou obchádzky. No iste! Idem na drzovku ďalej dúfajúc že prerazím. Našťastie už bola cesta hotová, asi ju ešte chceli ušetriť pred inváziou motorkárov...

V Gompelscheuer vyfukujem rovno nad prameňom Enz-u. Cestou do Bad Wilbad to už odsýpa lepšie. Zaspomínam si  na vynikajúci cyklomaratón, čo sme tu onehdá pred rokmi s JUrom absolvovali. Po prekľučkovaní pomedzi kúpeľných hostí v Bad Wildbad sa chystám na finálový úsek do Pforzheimu. Cesta ubieha jedna radosť. V Pforzheime beriem výzvu, obchádzam vlakovú stanicu veľkým oblúkom a supím do rampy von z mesta. Ten Pforzheim je v neuveriteľnej jame... Kilometrov pribúda, so silami je to horšie, už len to nejak najkratšou cestou donavigovať do cieľa. Pri Weissachu je uzavretá cesta - prerážať sa radšej nepokúšam - ide sa obľukou cez Flacht. Zas som tu nebol sto rokov, takže môže byť. Posledné kilometre sú na spadnutie. Najvyšší čas, lebo aj slnko už pomaly balí. Zaslúžene. Lepšie zakončenie sezóny sme si v jedno piatkové poobedie ani nemohli naplánovať...

 

Fotogaléria / Fotogaléria Picassa / Track