Schwäbische Alb (DE), 22.-23.8.2009
Hádanka na úvod: Ako zahnať smútok, keď sa zrazu v jeden augustový víkend ocitne jeden Juro bez vodičáku a druhý bez manželky? Beznádejné. Stačí však poprehŕňat staré časáky a hneď vieme kam to treba ísť vyvetrať!Bikový víkend po lesoch a lúkach, trajloch a šotolinkách , hradoch a zrúcaninách pohoria úžasného švábskeho pohoria. Tak veru, pekné to tam majú. Keď ste dole, chcete byť hore, no a keď ste konečne hore tak ani za ten svet dostať sa dole.
Sobota, 22.8.2009
V sobotu ráno chceme byť ako inak čo najskôr hore, tak svištíme naložení batohmi asfaltkou z Kirchheimu.. JUro robí za jazdy hmotnostný tunning zadného kolesa, keď sa mu porúča jeden zo špicov. Čo už, docentrujeme a uvidíme či bude diétka pokračovať. Nepokračuje a za Bad Boll (427m n.m.) letíme po šotoline do lesov. Na cestu nám svieti Garmin, tak s akou takou istotou sa chytáme značenej trasy Alb Cross-u. Lezieme niečo nad 800m n.m. a kocháme sa pohľadmi do prázdna pod nami. Herzlich willkommen in Schwäbische Alb!
Trasa nás vedie po poliach, občas si to zahne za stromy po svižnej jednostopke. Veruže je klzko a niekde ľahnúť hneď takto za čerstva by nebolo to pravé, oné oddychové. Na hrade Reussenstein (760m n.m.) stretáme okrem indických turistov aj prvé kvapky dažďa. Nechtiac triafame mimo trajlu, na ktorý sme si robili zálusk. Keď ho skúšame ísť opačným smerom, mláti nás to na všetky strany, tak to vzdávame a na najbližsej odbočke pálime preč. Dážď dáva o sebe vedieť, tak za závistlivého pohľadu žiletkára bočíme z asfaltky pod stromy lesa. Tam ideme ako pod dáždnikom, až pokým to sv.Petra prestane konečne baviť. Cestou dávame krátky stop na zrúcanine hradu Rauber (720m n.m.) z 13. storočia z ktorého trajlom schádzame na úpätie starého známeho Teck-u (775m n.m.). Na jeho špici tróni rovnakozvaný hrad, na ktorý sme už pár krát šťastlivo vysupeli, dokonca aj pri mínus 15 - samozrejme na bajkoch. Cestou hore nám len nejde do hlavy ako sme sa v tom snehu mohli po tých stojkách vydriapať. Šak sme aj boli mladší (a šibnutejší...). Dávame obed - švábske špageti boloneze ako inak a na moje potešenie pokračujeme stále vo dvojici. JUro mal chvílu také zajačie úmysly, poslal ich nakoniec rýchlo aj s mrakmi niekam na východ. Dobre im tak, teraz si musíme trocha máknuť, nech máme ešte za svetla šancu nájsť niekde za kopečkami strechu nad hlavou a niečo mäkké pod ňu. Púšťame to pekným kľukatým trajlíkom, preštrikovaným koreňmi a skalami. Až 
na sporadické uaa, uff, hau, mnau, spoza mňa to celkom odsýpa. Keď zrazu počuť len uaaaaaaááááh... šuuuuuch. To prvé bol JUro a to druhé jeho bajk... To prvé stihlo uvisieť za konári a to druhé sa porúčalo zrázom nejaký ten metrík nadol. Bajk nechávam ležať a idem ratovať. JUro už pomaly ťahá pozostatky naspäť a sám nechápe že obišiel bez škrabanca. Ani ja, ale to už sme dole a do začiatku ďalšieho stúpania musíme zlikvidovať pár výškových metrov. Púšťame sa asfaltkou do Unterlenningen-u (449m n.m.). Sviští to slušne cez 60, prichádza zákrutka, za ktorú nevidieť tak brnknem do brźd nech nemám na čele vypálený znak nejakého zatúlaného zetoru.... však viete. Už sa budem opakovať.... uaaaaaáááh - a JUro už driftuje na trávičke, s ktorou sa za pár milisekúnd zbližuje aj intímnejšie. No nechal to tam pekne zmuchlované beťár jeden. To by som neveril, kde všade nájdeme trávu aj na druhý deň... Touto cestou pozdravujem jeho priateľku a dúfam že ho pustí aj na budúce!
na sporadické uaa, uff, hau, mnau, spoza mňa to celkom odsýpa. Keď zrazu počuť len uaaaaaaááááh... šuuuuuch. To prvé bol JUro a to druhé jeho bajk... To prvé stihlo uvisieť za konári a to druhé sa porúčalo zrázom nejaký ten metrík nadol. Bajk nechávam ležať a idem ratovať. JUro už pomaly ťahá pozostatky naspäť a sám nechápe že obišiel bez škrabanca. Ani ja, ale to už sme dole a do začiatku ďalšieho stúpania musíme zlikvidovať pár výškových metrov. Púšťame sa asfaltkou do Unterlenningen-u (449m n.m.). Sviští to slušne cez 60, prichádza zákrutka, za ktorú nevidieť tak brnknem do brźd nech nemám na čele vypálený znak nejakého zatúlaného zetoru.... však viete. Už sa budem opakovať.... uaaaaaáááh - a JUro už driftuje na trávičke, s ktorou sa za pár milisekúnd zbližuje aj intímnejšie. No nechal to tam pekne zmuchlované beťár jeden. To by som neveril, kde všade nájdeme trávu aj na druhý deň... Touto cestou pozdravujem jeho priateľku a dúfam že ho pustí aj na budúce!Z Unterlenningenu stúpame najskôr po vrstevniciach a neskôr aj naprieč na pevnosť Hohenneuffen (730m n.m.). Tam je plno, tak si návštevu odpúšťame a v siedmych stovkách nad morom sa tešíme na trajl do Bad Urach (463m n.n). Ten si nás vychutná vlásenkami ako z dolomitov a za slabnúceho slnečného svitu sa dobíjame štrúdľou v historickom centre Urachu. Je to kruté ale podvečernú pohodu si musíme odpustiť a vydať sa na cestu. Posledné prevýšenie dňa nás fakt nešetrí, kríže pod batohmi už revú od bolesti. Už by som aj podradil, ale pokým JUro neprehmatne za páky tak ani za nič - hádam nebudem taká sračkovica. JUro, ako inak si myslí to isté, tak sa takto likvidujeme až pokým nevyrolujeme spod korún stromov zočivoči zapadajúcemu slnku. Naše želanie sa plní a do 
dnešného cieľa sa už toľko nenarobíme. Zakrátko máme Eningen (489m n.m.) ako na dlani, tak hurá jednostopkou dolu, že až kotúče pukajú. Nestrácame ani sekundu a hneď v prvej krčme....zisťujeme kde by sa dalo prenocovať. Všetci štamgasti ako dáke akvabely krútia len synchrónne hlavou, tak skúšame niečo obvolať. Ulakomí sa na nás len hotel za strašné peniaze - toho si necháme keď už fakt nič nebude. Presúvame sa do Reutlingenu (382m n.m.), predsa len väčšie mesto. Houby, aj tam vychádzame naprázdno, tak sa deklasovaní a vyhladnutí vydávame k hotelu. Cestou ale ešte skúsime jednu adresu a pozri ho - majú ešte jednu jednotku do ktorej sa zmestí prístelka. Ako inak, to berieme a frčíme do mesta niečo zjesť.
Druhý deň vyrážame so stúpajúcim slnkom v chrbte za brány Reutlingenu. Pohodlne sa cyklocestou vyvážame až po prvý lesný úsek, ktorý je práve v okupácii bežcov a psíčkarov. To JUrovi nebráni frčať ČTD (čo to dá). Niektorý z výmoľov dáva štartovací impulz jeho cyklokomputeru, ktorý vzápätí mizne nevedno kam v buši. Česť jeho pamiatke...
dnešného cieľa sa už toľko nenarobíme. Zakrátko máme Eningen (489m n.m.) ako na dlani, tak hurá jednostopkou dolu, že až kotúče pukajú. Nestrácame ani sekundu a hneď v prvej krčme....zisťujeme kde by sa dalo prenocovať. Všetci štamgasti ako dáke akvabely krútia len synchrónne hlavou, tak skúšame niečo obvolať. Ulakomí sa na nás len hotel za strašné peniaze - toho si necháme keď už fakt nič nebude. Presúvame sa do Reutlingenu (382m n.m.), predsa len väčšie mesto. Houby, aj tam vychádzame naprázdno, tak sa deklasovaní a vyhladnutí vydávame k hotelu. Cestou ale ešte skúsime jednu adresu a pozri ho - majú ešte jednu jednotku do ktorej sa zmestí prístelka. Ako inak, to berieme a frčíme do mesta niečo zjesť.
Nedeľa, 23.8.2009
Druhý deň vyrážame so stúpajúcim slnkom v chrbte za brány Reutlingenu. Pohodlne sa cyklocestou vyvážame až po prvý lesný úsek, ktorý je práve v okupácii bežcov a psíčkarov. To JUrovi nebráni frčať ČTD (čo to dá). Niektorý z výmoľov dáva štartovací impulz jeho cyklokomputeru, ktorý vzápätí mizne nevedno kam v buši. Česť jeho pamiatke...Za Gomaringenom (474m n.m.), len ovocné sady, pasúce sa kone, občas prehrmí traktor. Nám začína pomaly hrmieť v žalúdkoch, tak pri jaskyni Nebelhöhle (780m n.m.) konečne prichádzajú na scénu moje konzervy, ktoré vlečiem na chrbte bezmála 150km. Za pár minút je po nich a po krígli rádlera rádlujeme v ústrety ďalším krásam ktoré sa nás už nemôžu dočkať. Mení sa scéna a my kľučkujeme pomedzi polia a železnicu v hrdých siedmych stovkách nad morom. Hlavne nestratiť výšku...
Na ďalšom putovaní stojí za zmienku sklenená fabrika na cestoviny, ktorá dala meno (a eurá, ako inak) známemu MTB maratónu v regióne.
Postojíme pri ruinách Hohenerpfingen a vlásenkami popod jej hradné múry klesáme pár desiatok metrov nižšie.
Príroda nás okolitými scenériami naďalej nešetrí, osamelé križovatky s lavičkou v tieni storočnej lipy... Lenivé augustové nedeľné popoludnie je ten správny čas pre tento film. Po ďalšej hradnej ruine neďaleko Melchingenu (730m n.m.) sa tešíme na ďalší hajlajt - Salmendinger Kapelle (886m n.m.). Na nás nezvyklo, rešpektujeme cestu k nej popri krížovej ceste po svojich. Výhľad od kaplnky je impozantný - krajšie finále našeho putovania sme si ani nemohli narežírovať. Pôvodne sme chceli dôjsť až k majestátnemu hradu Hohenzoller, musí nám stačiť keď ho náhodou zazrieme z jednej vyhliadky, so slnko neúprosne smerujúcim dolu v pozadí. Aj my by 
sme dolu radi, ale čo sa dá urobiť vo Schwarzwalde, alebo v Karpatoch a síce že to v najhoršom zlezete stredom lesa, to vo Švábskych Alboch ide tiež, ale jedine s rozbehom a padákom na chrbte. Po pár metroch lesom je až podozrivo vidieť poza stromy s ťažko odhadnuteľným sklonom, tak sa radšej ani ďalej nepokúšame dostať. Už keď nás aj posledná značená cesta vyvedie na nejaké pole a zúfalo lietam s kurzorom po garminovi, zrazu vidím čiarkovanú linku naprieč vrstevniciam. To bude ono, len nejakých 500m a sme na značenej trase, ktorá fakt klesá. Zarážame sedlovky a po megašutroch likvidujeme výškove metre tak radi asi ako ešte nikdy predtým. Až dole vidíme že pár metrov pod úzkym trajlom, ktorým sme išli bola len holá skala a po ňou dlho dlho nič. Do Hechingenu (528m n.m.) je to po asfalte už len kúsok. Ešte stíhame v reštike parádne cestoviny a tradične kupujeme lístky na vlak, keď už trúbi na zákrute.
sme dolu radi, ale čo sa dá urobiť vo Schwarzwalde, alebo v Karpatoch a síce že to v najhoršom zlezete stredom lesa, to vo Švábskych Alboch ide tiež, ale jedine s rozbehom a padákom na chrbte. Po pár metroch lesom je až podozrivo vidieť poza stromy s ťažko odhadnuteľným sklonom, tak sa radšej ani ďalej nepokúšame dostať. Už keď nás aj posledná značená cesta vyvedie na nejaké pole a zúfalo lietam s kurzorom po garminovi, zrazu vidím čiarkovanú linku naprieč vrstevniciam. To bude ono, len nejakých 500m a sme na značenej trase, ktorá fakt klesá. Zarážame sedlovky a po megašutroch likvidujeme výškove metre tak radi asi ako ešte nikdy predtým. Až dole vidíme že pár metrov pod úzkym trajlom, ktorým sme išli bola len holá skala a po ňou dlho dlho nič. Do Hechingenu (528m n.m.) je to po asfalte už len kúsok. Ešte stíhame v reštike parádne cestoviny a tradične kupujeme lístky na vlak, keď už trúbi na zákrute.Tak sme to šťastlivo a v zdraví všetko zvládli. Pre mňa to bola na nejaký čas rozlúčka s MTB výjazdmi v kraji germánskom. A bola ako sa patrí. Čičo JUraj...?
22.augusta 2009
odjazdená vzdialenosť: 117km (asfalt 25km)
nastúpané metre: 1297m
maximálna dosiahnutá výška: 810m n.m. (vyhliadka nad Häringen)
prevýšenia: Bad Boll - vyhliadka nad Häringen = 394m/12km
Bissingen u.d. Teck - Burg Teck = 305m/3km
Beuren – Festung Hohenneuffen = 285m/5km
Bad Urach – St.Johan = 313m/5km
23.augusta 2009
odjazdená vzdialenosť: 92km
nastúpané metre: 580m
maximálna dosiahnutá výška: 886m n.m. (Salmedinger Kapelle)
prevýšenia: Gomaringen – Nebelhöhle = 394m/12km