Tak sme sa v posledný májový víkend, po ročnej prestávke v kompletnej zostave VST (Velocipedko Support Team ) a VRT (Velocipedko Racing Team) opäť úspešne zrazili pod snehom obsypanými tatranskými štítmi. Za tých pár rokov čo si chodíme na Klasiku kĺby drať sa darí našim zrazom vtlačiť nielen známku toho oného športového ducha. Jasným tým oným znakom toho je, že ochotu trepať sa cez pol republiky prejavujú aj tí, ktorí si to naše trápenie užijú s radosťou (dúfame) aj bez elasťákov a tretier.

 

Jarná Klasika začína pre nás klasicky už cestou do Tatier. Ako takmer každý rok, keď mreme celý máj od tepla, tak akurát v posledný víkend príde oslobodzujúce ochladenie a dážď. Nebolo tomu ani teraz inak, a tak kúsok pred Popradom kľučkujeme pohľadom pomedzi kvapky dažďa na čelnom skle hľadajúc tatranské dominanty. S Novou Lesnou taký problém našťastie nemáme, tak môžeme zakrátko začať s odtučňovaním kufrov aut. Piatok nechávame v duchu za sebou a čakáme čím nás televízne rosničky potešia na sobotu. Po daždivej noci prichádza suché ale o to chladnejšie ráno. Čo sa včera zelenalo, dnes sa belie. Aj ten čo vidí čiernobielo, vidí že na Hrebienku je niečo biele a je toho minimálne po členky. Po dvoch hodinách je aspoň na oblohe všetko inak a prvé lúče slnka nám vyhrievajú stuhnuté kríže pod novotou smrdiacimi velocipeďáckymi dresmi. Rozlúčime sa s časťou nášho VST, zaťialčo jeho druhá polovica mašíruje na vlak smer Smokovec. Na štart do Starého Smokovca to tento rok máme po prvý raz do kopca. Tam päticu VRT očakáva už podpora mobilnej divízie VST. Nech v to chladné ráno moc nemrzneme, nadýchame na seba pár teplých slov a vôbec je to fajn že nemusíme samotársky civieť do dlažby a čakať až odbije desiata.

 

Presne o 10.00 ukrajujeme prvé metre už našej tretej verzie trasy Jarnej Klasiky. Ale späť do akčnej prítomnosti - kde sa nám to začína valiť cez sedemdesiat a uhájiť si pár centrimetrov okolo seba v dvestohlavovom balíku bude bojom o prežitie. Takmer doslova. Už už sa doťahujem na JUra, keď to začína padať ako domino. Len periférne zachytím sprava sa valiacu hliníkovo-karbónovú tsunami. Už čakám, že to niekto do mňa zozadu napáli ako to tlačím na krajnicu. Uff, to bolo o chlp. Ešte s rozklepanými nohami našlapujem s pár preživšími zalepiť dieru za prvou skupinou. Srdco búcha všade, ale hlavne že ich zasa máme. Pevne verím že nikto z našich v tej masovke neskončil - otočiť sa ani neodvážim, tak prepínam na Tomáša v strede poľa:

 

  T:  Čo sa odohrávalo tam, kde Ďuri neodvážil zrak svoj otočiť a mne ešte aj teraz po mesiaci sa živý obraz vyjavuje: v duši mojej čistý, rýdzy a nefalšovaný strach. Ruky hneď tlačili jedinú karbónovú časť na mojom modrom tátošovi – brzdy. Tímový duch tak ako Ďuriho prepadol aj mňa. Okamžite mením inak vopred jasne naordinovanú stratégiu hlavu držať čo najnižšie nad baranmi a vystrkujem zrakové senzory čo najvyššie nad balík, či nezazriem (už nie až tak novotou smrdiaci) velocipeďácky dres blízko zeme. Prvýkrát nič. Druhýkrát nič. Uf. Dobre je. Sem-tam naberiem viac odvahy a hodím očkom poza ľavé plece, či nezazriem NÁŠ dres. Nie. Idem v druhom balíku, čo ma moc teší a ešte viac, keď vidím, že sa približujeme prvej skupine.

 

D: Sranda ešte však nekončí. Stáčame na Spišskú Belú a s JUrom sa držíme okolo prvej tventyfajv. Cesta stará známa deravá ako rešeto si tiež vyberá svoje mýto. Ani neviem, čo nás osvietilo, že sme presurfovali na pravú stranu balíka, len zrazu... Rozmýšľam že si založím biznis - kúpim RTG mašinu a za brutálny poplatok budem v cieli presvecovať popadané rámy.

Pred Belou dostáva JUro super nápad, pozrieť sa na čelo balíka. Čo tam po tých dvoch v úniku pred nami, ktorých každý považuje akurát tak za náhodných cykloturistov. Duo velocipeďáckych farieb frčiace na čele balíka centrom Spišskej Belej si to reže do ostrej točky len tak výplety praskajú. Aaaaah, našich päť minút slávy....

 

 

D: No ale dosť bolo rozkoše, teraz by sme zas celkom radi niekde pekne dozadu, za široké chrbty, do závetria. Predsa len máme všetky hajlajty trasy ešte pred sebou, tak nech si ich užijeme v akej takej sile. S tým prepadaním to veru nie je také ízy ako som to videl na eurosporte! Chlapi, šak mi nechceme závodiť! Na pomoc príde veliteľ preteku Pitko, čúhajúci ako správny veliteľ zo strechy veliteľského Superba. Len čo má v rukach kameru, začne okolo nás mela a to len kukáme ako padáme do hlbín cyklomasy! Cez to všetko si jazdu v takej megatlupe pekne užívame a v každom výjazde zo zákruty robíme všetko preto aby to ešte chvíľu vydržalo. Zas priemerku 38 po sedemdesiatich kilometroch tak často nemávame. Verím, že zvyšku nášho mančaftu sa vodí podobne a poctivo kontrolujú situáciu minimálne v strede poľa.

 

 

D: Na Tepličke končí cestovanie business class a proti gravitácii musí každý sám. Celkom to dohora frčí - až mi je to podozrivé a po zjazde do doliny Čierneho Váhu sa chytám skupinky vpredu. O chvíľu sa v ďalšej minigrupe priváža JUro a takto sformovaní surfujeme päťdesiatkou najkrajšou časťou trasy. Aj v stúpaní na Šuňavu dokážeme držať krok a do Štrby sa ocitáme dokonca na čele skupiny. Na pauze vidím pozóvať náš dres. Ale nie, Marcel! Až sa preľaknem či ho niektorý z pádov nevymrštil až sem. Skúšame zastať a čo to dotankovať ale vážení, keď sa motáte takto vpredu tak sa maká! Jedine žeby ste uchytili banán v štyridsiatke, ako som sa o to predtým márne pokúšal. Zas ale ufučaný úsek do Tatranskej Štrby by som sólovo potiahnuť nechcel. To už dávame prvé metre v stúpaní na Štrbské pleso a ja cítím, že sa nejak necítim... Nohy prestávajú poslúchať a ako hovoria priatelia Nemci, ak neuberies tak si ťaháš parkschein. JUrovi sa darí udržať v skupine a mne neostáva nič iné, len teda ubrať a v duchu mu zamávať, skôr ako sú o dve zákruty fuč. Trocha sa dobijem traťovkou a idem sa plaziť svojím tempom až do sedla. Akékoľvek pokusy skúsiť za niekým uvisieť vyjdú naprázdno. Do Smokovcov to hlavne vďaka ďalším dvom borcom ako tak ide, tam ale bojujem odznova. So sánkarskou dráhou sa už nejaký rok poznáme a svojej povesti nozostáva potvora ani teraz nič dlžná. Na Hrebienku žiadne známe tváre, JUro už odfrčal za teplom, tak si počkám teda na Tomáša nech viem ako sa jemu finišovalo.

 

 

D: V Lesnej sa stretáme všetci po kope a namiesto tradičnej pizze v navoňanej reštike, dávame prednosť hypermarketovým špekačkom nad ohniskom ochotne narichtovaným pani domácou.  

 

Tak čo na záver? No čo asi. Bolo tak ako doteraz ešte nebolo. Aj sme si zajazdili, aj sme si posedeli, na bajkoch až do cieľa vydržali a poblúdili len na oko. Ale hlavne sa nás zišla prijemná tlupa, ktorá si to rada zopakuje o rok zas. Dúfam že ste všetci ktorých sa to týka hrdými majiteľmi rovnakého pocitu.