Hügeltour do kvarteta, počasie do pohody a trasa do protismeru. Tak by sme mohli začať o našej tohtoročnej prvotine. Hneď z kraja sa patrí spomenúť, že Hügeltour 2009 bola prvá akcia, ktorá zavoňala novotu naších diabolskych čiernych velocipeďáckych dresov. Preto sme na to s JUrom aj diabolsky dupli, aby nám od štartu všetci kukali len na chrbát. Nakoniec tam sme to mali všetko biele na čiernom...

Likvidačných 11 hodín v sedle som si tento rok nedoprial, rovnako ani finišovú húsenkovú dráhu po schorndorfských viniciach. Z transportných 40km na štart som mal rešpekt, nakoniec to celkom fičalo a ani kosa nebola taká hrozná.

Štartujeme po siedmej a aj napriek zahrievacím kilometrom čo mám v nohách mi na tele klepe všetko čo má aspoň jeden stupeň voľnosti. No ale venujme sa prvému stúpaniu, ktoré s JUrom vyfrčíme okolo tandemu s markantnou odtrhovou hranou zadnej tandemistky. Vlníme sa po cyklocestách a vybrzdením na semaforoch sa dostávame pred skupinku asi šiestich borcov, ktorí nás zakrátko dotiahnu a velice prakticky integrujú do stredu. Takto integrovaným nám to parádne odsýpa a ani sa nenazdáme a máme pod nosom prvú občerstvovačku. Tradične je všetkého dosť, máme čo robiť sa ovládnuť a neobžrať sa. Úplne, ale fakt úplne náhodou sadáme na bajky, keď tak robia aj naši osvedčení ťahúni. No fakt sme na nich ani trochu nečíhali...

Chlapci trocha strečkujú s nájdením správneho smeru, my ako na potvoru vieme kadiaľ tak sa radíme do čela. Tento neočakávaný problém však rieši JUro zakrátko veľmi elegantne, keď úplne, ale fakt úplne nechtiac prehliadne oooobrovskú žltú šípku doprava a pokračuje rovno. Táto neodpustiteľná taktická chyba nás opäť vynesie do závetria vedúcej trojky. Už nám to začína byť trápne, ale chlapi vpredu nie a nie striedať. Solidárne vytlačíme aspoň papierovo najslabšieho z trojky za nás. Trasa vedie cez domáci revír, poznáme tu každú zákrutu z každej svetovej strany. Preto si dovolím po jednom z hupov prepracovať až na špicu zatiaľčo si JUra šetríme na záverečný zdrvujúci útok na Michaelsberg. Sklon pod ním robí z našej slovensko-švábskej grupy rezance a na vrcholovú občerstvovačku prirážame v šachovnicovom poradí - biely, čierny, biely, čierny....

Po relaxačnej polhodinke a cleebronnskom červenom fujazdíme zjazdom k prvému a poslednému tiahlejšiemu stupáku dňa. Zavítame do viníc, ktoré sme minulý rok so šťastím prepásli a dorážame k ďalšej pauze. Už sa toľko nepovaľujeme a dávame sa stíhať skupinku pred nami. Netrvá dlho a máme ju. Celkom je zábavné sa v kľukatom úzkom zjazde predierať desaťhlavovou grupou. Pekne v zákryte vyčíhať správny moment, pár krat pretočiť a ešte pred zákrutou sa vložiť do medzery. Paráda. Ja byť nimi, tak mi už jedna letí...

Len čo zošrotujeme posledných, ta ho na ďalšiu štvorku pred nami. Aj tých čoskoro máme a tešíme sa na zahákovanie, aby sme si trochu odfúkli. Chlapci sa však prerátavajú na kruháči a tak ideme nechtiac do čela, hurá rozrážať cestu centrom Bietigheimu pomedzi relaxujúcich mitbürgerov. Ešte že kolega na tretej pozícii ma výkonný zvonček. Ešte para a dym z komína a môžeme cengať a fučať jak pacifický expres. S parou resp. vzduchom je o pár kilometrov šlus, tak stojíme s prázdnou zadnou na krajnici a sledujeme ako okolo nás prehrmí stádo dvaapoltisícových karbónov, ktorým sme tú cestu pred chvíľou zametali. Čakal som, že 8 barov a nie tak hocijaká mišelinka si s tým bordelom na cestách poradia lepšie. To však bolo ešte len na rozohriatie, lebo zakrátko si svoj diel vyberá aj JUro. Zatiaľ ešte máme začo meniť, tak meníme. Po ďalších dvesto metrov, už začo meniť nemáme, tak lepíme. Ešteže to JUro doslova zapichol pri lavičke, tak sa aspoň trochu opálime lýtka... Zostáva len veriť že účet defektov za celú našu aktívnu existenciu na Hügeltour sme týmto vyrovnali a predplácať na ďalšie ročníky už dúfam nebude treba! Dorážame do poslednej občerstvovačky, po ktorej si maratónik pre seba podľa plánu ukončujem a smerujem domov. Dvestovka za dnes je na spadnutie, tak sa netreba hneď z jari prepínať. JUro má ešte tréningové resty, tak pokračuje na poloprázdnej zadnej ešte ďalšie kilometre až do cieľa v Plüderhausene.

 

Už po štvrtý krát sme sa v posledný aprílový víkend vydali po švábskych hügloch. Tento rok sme síce v štíhlejšom zložení ako obyčajne - Peter Q. musel pauzovať po operácii ramena a novú krv sa nám s JUrom aj napriek enormnému diplomatickému úsiliu nepodarilo nahovoriť.

Na 180km trasu, ktorá sa išla do protismeru tej neslávnej z roku 2008 sme sa nachystali a dovolím si povedať, že sme ju zvládli s prehľadom, že nám je to až divné. Po chybe budeme usilovne pátrať...