Dážď, chlad a bahno. To by tak stačilo na vystihnutie tohtoročného HORAL-a. Asi len hlad ísť konečne svoj prvý MTB maratón ma v to upršané ráno hnal cez pol republiky do Svitu.

Odbíja jedenásta a odpoveďou na štartový výstrel je hromadné cvakanie niekoľkých desiatok párov nášlapov a balík navoňaných dresov sa vydáva na plusmínus sedemdesiat kilometrov bahenných radovánok. Prvé kilometre ešte ujdú – dokonca si pre spestrenie nejaký ten meter aj napešo odpochodujeme. Nádherný pocit sucha v podrážkach topánok je tatam akonáhle si to prefrčíme brodom povyše nábojov. Paráda, tak teraz mám už len jeden cieľ – vydržať!

Odpočítavam kilometre a utešujem sa, že do polovice trasy už toho moc neostáva. V stúpaniach kľučkujem po rigoloch plných vody, v zjazdoch sa snažím čo najviac nezavadzať a brzdové páky zohrievam asi až príliš akoby bolo zdravé. Nabaľujem kilá bahna a chytám imidž baníka po fajronte. Jediné kde strácam drahocenné gramy sú čoraz viac revúce brzdové platničky. Plazíme sa nekonečným stúpaním. Výškové metre preskakujú tisícku a zanedlho sme na lúke pokrytej hmlou a dažďom. Gumy sa zarezávajú čo im drápy stačia – najlepšie sa chytajú v rigoloch proti prúdu valiacej sa vody. V polčase trasy dobrzďujem za ohlušujúceho podmazu na občerstvovačke v Liptovskej Tepličke. Bajk pod taktovkou vapky podstupuje odbahňovaciu kúru a ja sa dobíjam mastným chlebom s cibuľou a teplým bujónom. Drkotajúc zubami našlapujem v ústrety ďalšiemu bahennému sadomaso. Driftovanie po rozmočenej tráve môjmu nefullu vôbec nesedí... Hlavne sa nenechať prekvapiť číhajúcim krtincom, ktorý by ma bez pardónu poslal pobozkať podtatranské lány. Keď mi na poslednej pauze jeden z príjemného osadenstva občerstvovacieho pultu po znaleckom prehmatnutí za brzdové páky chladnokrvne oznámi, že moje brzdy sú v pi.., je mi už všetko jedno a som pripravený tlačiť aj z kopca. Dážď neustáva ani po piatich hodinách. Prebíjam sa rozdrkotanou lesáckou hajvejs a normálne sa pristihujem ako sa rehním. Brodenie lesnými bažinami vyciciava posledné zvyšky ochoty nezabaliť to – hlavne nevycvaknúť a nemať tú brečku pod každým chlpom. Zakrátko dojde aj na ne – len zamávam riadidlami a už si hoviem v mäkkučkom blatku. Rozmýšľam či tu takto protestne neprečkať do konca maratónu. Pozbieram končatiny a pozostatky guráže a za jakotu kotúčov dokončujem zjazd . Ešte niekoľko krkolomných traverzov po koreňoch ako z umývačky a ide sa do finále. V cieľovej zákrute si brzdenie radšej odpustím, nech ma organizátori radi privítajú aj na rok. Hurá, mám to za sebou.

32.flek z 55 klasifikovaných na strednej trati nie je na maratónskeho MTB nováčika hádam najhoršie. Vody a blata som si užil ako nikdy predtým a hadicou z hasičskej cisterny sa tiež nesprchujem každý deň. Veľká pochvala patrí organizácii, špeciálne pozdravujem obetavé osadenstvo občerstvovačiek a hlavne križovatkových samotárov. Čo si tí museli v daždi a zime odstáť a ku koncu od podlomených maratóncov aj vypočuť – normálne by som s nimi nemenil! 

 

Sprchovanie hasičskou hadicou bola určite sranda. Tá veru prešla, keď som sa na druhý deň pustil do obhliadky bajku. Že budú brzdové platničky na cimprcampr bolo jasné už včera okolo obeda. Hlavne zadné dosiahly príbuzentské rysy žiletiek od wilkinsona. Po blatovom masakre sa do večných lovíšt porúčali kónusy predného náboja a na výmenu dozrel aj šlapací stred a bowdeny radenia. Zas už mali aj čosi za sebou a asi už čakali len na toho Horala, pokým sa nevyteperím na poriadny kopčisko, aby to do tcykloneba nemali až tak ďaleko...

Keď som nedávno surfoval po medzinárodnej sieti, neveril som vlastným očíam čo niektorí podstúpili aby to viacmenej dotlačili do cieľa. Išlo hlavne o tých čo bojovali 10 a viac hodín na dlhej – 115km trati. Klobúk dolu nad vôľou a silou improvizovať, keď to už nejde a do cieľa zostáva hustých 50 kilákov.

 

Dopručujem: Jeden z najlepších reportov o Horalovi:                                     

 

Fotogaléria / Track / Výsledky 

                                                                                                                     Ďuro