Cyklotour Slovensko 1998
Už to bude pomaly pekných pár rokov, a preto som sa rozhodol oprášiť jednu zaujímavú cykloakciu, ktorú som išiel v lete 1998. Vyrazil som totiž na svoju prvú batohovú cyklotúru. Nebol to až tak úplne prvý pokus – už pár rokov pred som sa na niekol’ko dní stratil z dohl’adu rodičov a vyrazil z Nitry spolu s bratrancom do okolia Zvolena a Banskej Bystrice. Tentoraz som bol však bez doprovodu (’’de ste boli šeci velocipedisti...’’) a nielen v tom to bola pre mňa úplne nová vec. Predsa, na takmer dva týždne na biku treba čo to pripravit’. Viac ako hrdá trasa po cestách i necestách Liptova, Oravy a Tatier bola vytýčená, ubytovanie tiež vopred dohodnuté, takže zbaleniu batoha nebránilo už nič. Mal som na pláne absolvovať všetko, pokiaľ to počasie a výdrž dovolí, na biku. Teda okrem štartu na Liptove, kam som sa nechal pekne krásne vyviezť vláčikom. Putovanie plazivou rýchlostou obložený bagážou má bezpochyby tiež svoje čaro,mal som však v pláne, poňat to celé trocha športovejšie. Uskromnil som sa na jeden klasický 45-litrový batoh s tým že ho budem musieť na sebe ‘pretrpieť’ iba počas presunov medzi miestami kde sa práve rozhodnem zakotviť. Odtiaľ by som už len naľahko podnikal výjazdy do okolia.
Pondelok, 3. augusta: .... nastal konečne ten DEŇ. Brácho ma ráno aj s celou výbavou eskortuje z Nitry na vlakovú stanicu do Hlohovca. Odtiaľ smerujem plnou parou do Liptovského Mikuláša. Známi u ktorých prebývam sú viac ako len známi, preto je o pohodu pred ostrým štartom postarané. Ešte v ten deň sadám na bajk a vyrážam na aklimatizačný okruh okolo Liptovskej Mary. Telo si nejak nevie zvyknút na tatranský luft, takže 50-km okruh nie je práve maslový. Zostáva len verit’, že zajtra v kopcoch bude lepšie.
Utorok, 4. augusta: Na druhý deň to ale o moc lepšie nie je. Nechcem však meniť plán a tak vyliezam na bajk a vydávam sa do Žiarskej doliny, kde je mojím cieľom Žiarska chata. Ešteže aspoň to počasie funguje ako má a príroda okolo sa tiež ukazuje v plnej paráde. Zakrátko som hore pri chate a po krátkej pauze frčím dole dolinou spät’. Ešte krátky stop vo Veternej Porube, kde padá rozhodnutie opáčit’ aj Tatry s prívlastkom ‘nízke’. Tak teda hurá pod Chopok do Demänovskej doliny! Romantika Žiarskej to nie je, ale široká cesta s tiahlymi zákrutami bude aspoň cestou spät zárukou adrenalínového vyžitia. Pri hoteli Junior otáčam a po zastávke pri Mikulášskej chate a Vrbickom Plese už nič nebráni zjazdu spät do doliny. V jednej zákrute je trocha ‘tesno’, ale nakoniec dorážam po 85 km v zdraví do základného tábora.
Streda, 5. augusta: Dnes začínam trojdňovú oravskú čast. Po mokrom ráne sa počasie zlepšuje a tak len s nevyhnutným na chrbte smerujem cez Liptovské Matiašovce, na prvú horskú prémiu. Cieľom je Zuberec, kde si po ubytovaní doprajem prídavok v podobe výšlapu k Ťatliakovmu jazeru pod Roháčmi. Z Roháčov žial vďaka hmle moc nevidieť, tak po jednej horalke zbieham s drkotajúcimi zubami do Zuberca, pripraviť vsetko na zajtrajší trip k Oravskej priehrade.
Štvrtok, 6. augusta: Ráno sa vydávam po takmer poľnej ceste na Oravice. Kvalita asfaltu sa zlepšuje až po napojení na hlavnú pred Trstennou. To zostáva už len kúsok na Oravskú priehradu, kde v Slanickej osade stanovujem otočák a vraciam sa, tentoraz len po hlavnej až do Podbieľa. Cesta ubieha ako po masle, dokonca aj tá premávka sa dá vydržať. Za Podbieľom strhávam na Habovku. Doprajem si krátku pauzu pri rozvalinách starej huty a podvečer s 74 km na kompe prirážam v dočasnom domove v Zuberci.
Piatok, 7. augusta: Dnes je už aj ten minulosťou. Lúčim sa so Zubercom a frčím opät do Podbieľa, kde po hlavnom ťahu pokračujem na Oravský Podzámok. Tam po cikpauze čo najrýchlejšie do Dolného Kubina, za ktorým to s radosťou strhávam na Leštiny. Už mi začínala tá premávka pomaly prekážat, takže osamelé cesty preplietajúce sa pomedzi usadlosti s Veľkým Chočom v pozadí padnú akurát vhod. Akurát vhod nepadá kombinácia x-kilového transportu na chrbte a strmých rámp. Nakoniec sa ani nenazdám a som na liptovskej strane Chočských vrchov. V zjazde do Lúčok ma trochu nepekne ofukne lesácka tatrovka – tu sa s bajkermi veru nepáraju... Za Bešeňovou si ešte niečo odšlapem aj zo sedla a to už krútim zaverečné kilometre popri Mare do Liptovského Mikuláša. Dnes to bolo transportných 86 km, zajtra ma čaká niečo podobné s tým rozdielom, že si veziem v ruksaku celú ‘dvojtýždňovú existenciu’.
Sobota, 8. augusta: Štart do druhej časti Cyklotúry začína zistením, že tá moja ‘existencia’ je natoľko rozmerná, že prilba musí namiesto na hlavu, putovať na batoh. Po týchto kompromisoch zamávam Lipt. Mikulášu a naberám kurz Vysoké Tatry. Krátka zastávka v Lipt. Hrádku a pokračujem na Lipt. Peter. Tu sa radšej uberám po vedľajšej na Podbanské. Slnko svieti a tempo udržujem primerané nadrozmernému nákladu. Ide sa až podozrivo dobre, čo nie je dobré, lebo Kriváň je už na dohľad a prvé stúpanie sa nenechá dlho ponúkať. Zastavujem na jednej zo zákrut v Podbanskom a dopľňam energiu. Ako tak tankujem, mihnú sa okolo mňa dvaja borci – podla vlajočky na nosiči – z Čiech. Tak balím a onedlho už ideme v trojici. Tiahle stúpania sú tu a striedanie vpredu je čisto o psychike. Ale aspoň sa dá tých ruksakových 12 kilov ľahsie prežit. Takto ťaháme až po odbočku na Štrbské Pleso, kde po kochačke prvými tatranskými štítmi zjazdujem až do Štrby, čím ukrajujem posledné kilometre z dnešných 106. Tam tak ako všade doteraz si na dočasné zázemie nemôžem sťažovať a tak zostáva len sa tešiť na nadchádzajúci týždeň plný Tatier.
Nedeľa, 9. augusta: Ráno skáčem do sedla a po 15km výšľape na odbočku pod Štrbským to lomím do západnej časti Tatier – do oblasti Liptovské Kopy. V Podbanskom sa odkláňam z hlavnej a pokračujem po lesníckej asfaltke biedneho stavu najskôr do Tichej a potom do Kôprovej doliny až pod Kriváň. Podobne ako v Žiarskej pred pár dňami, kľud a príroda okolo dajú zabudnúť nato čo sa deje pod mojimi 23-kami. V oboch dolinách sa snažím zájsť čo najďalej, aj keď asfaltu je dosť poriedko. Keď už to fakt nejde a cesta sa mení na turistický chodník, otáčam a drncám sa späť. Takto pekne vydrncaný šlapem už po hladkom, kopírujúc včerajšiu trasu, len v opačnom smere. Po pauze v pribylinskom skanzene sa vraciam až k Lipt. Hrádku, kde uhýbam na Hybe a ďalej cez Východnúúúú na Važec až do Štrby. Uvidím ako sa zajtra prejaví dnešných 116km. Mám v pláne pokorit najvyšší bod cyklotúry – Sliezsky Dom.
Pondelok, 10. augusta: Nohy a celé telo sú na prekvapenie relatívne funkčné a ortuť teplomera šplhá tiež na správnu stranu. Pod Tatry stúpam cez Gerlachov, až sa vynáram v Tatr. Polianke. Odbočku na Sliezsky Dom nájdem bez ťažkostí. Spočiatku stúpam len lesom, občas sa otvorí pekný výhľad do doliny. S výškou ubúda teploty a stromov, terén stúpa a prudkých rámp je len niekoľko. Takto sa prekľučkovávam Velickou dolinou až do výšky 1665m n.m. - rovno pod masív Gerlachu. Oproti 28 stupňom dole, vládne tu už horšie znesiteľných 18. Obliekam aspon pršiplášt čo mám zo sebou. Predsa, ktovie kedy sa sem opät takto dostanem, tak si chcem užit každú sekundu. Dosť však bolo kochania, ide sa zjazdovať! Ten je viac o brzdení ako o rýchlosti. Po Polianku som niekoľko milimetrov brzdovej plochy premenil na prach (a smrad). Do Starého Smokovca je to čo by kameňom dohodil a na Hrebienku som na biku tiež ešte nebol. Tak mám v 1285 m n.m. dôvod na ďalšiu cyklotatranskú premiéru. Síce trvala len tri a pol kilometra , ale užil si ju každý svalový úpon. Spät do Štrby sa vraciam cez Novú Lesnú, Poprad a Svit. Za dnes som nakrútil 98km.
Utorok, 11. augusta: Tatranský kyslík má na moju výdrž asi dobrý vplyv – ani na tretí deň v Tatrách si telo nepýta oddych. Výhľady a riedky vzduch mením však dnes za doliny a tiahle stúpania Slovenského Raja. Je príjemné opät brázdiť autoprázdne lesné asfaltky. Cez Spišský Štiavnik stúpam na Kopanec (991m n.m.) a odtiaľ dole do centra Slov.Raja – Stratenej a Vernáru (to zas hore). Ešte si odskočím na Palcmanskú Mašu a potom cez Hranovicu do Popradu spät do Štrby. Priaznivý terén a teploty tesne pod tridsiatkou mi umožňujú dnešných 143km. Všetko ide zatiaľ podľa plánu.
Streda, 12. augusta: Ďalšie ráno vyrážam opät na tatranskú stranu. Absolvujem opät mojich obľúbených 15 km cez Tatr.Štrbu, hore po križovatku pod Štrbským a odtiaľ po odbočku na Popradské Pleso. Asfaltka mi o chvíľu dáva vale, tak pokračujem po lesnej ceste pomedzi stromy. Zas lesná cyklokrosová vložka nepadne tiež raz za čas zle. Netrvá dlho a som na Popradskom. Trocha sa porozhliadam, niečo pofotím a už krosujem cez les spät. Rozmýšľam kam ďalej. Zjazdom spät na Štrbu nechcem stratiť ťažko nastúpané metre a dobre rozbehnutý slnečný deň, tak pokračujem po Ceste Slobody na Smokovce až po Tatranskú Lomnicu. Tam sa spúšťam na Veľkú Lomnicu a s 97-kou na kompe sa vraciam cez Poprad do Štrby.
Štvrtok, 13. augusta: Dnes mám pred sebou piaty a posledný deň v Tatrách. Ostáva mi ‘povymetať’ už len ich najvýchodnejšie kúty. Vraciam sa teda tam kde som včera skončil. Na Veľkú Lomnicu a následne cez Kežmarok, Tatr.Kotlinu až do Ždiaru. Ak zabudnem na rozbité cesty, tak aj tu to má niečo do seba. Počasie trocha stráca na otáčkach a občas mi dokonca zaprší. Nevadí, Belianske Tatry vyzerajú rovnako dobre aj pod zamračenou oblohou. Zo Ždiaru sa vraciam rovnakou trasou spät a na rozlúčku si prejdem Cestou Slobody od Tatr.Lomnice až po Štrbské. Ešte si vychutnať serpentíny v zjazde do Tatr.Štrby a dnešný výjazd so 111km na konte možem odfajknúť.
Prišiel čas pomaly baliť a chystať sa na návrat do Nitry.Tatry splnili moje očakávania. Dostal som sa prakticky všade tam kde som chcel a kde bolo aspoň pár asfaltových fľakov pokope. Malo to niečo do seba pojazdiť aj na bajku miesta, kam som donedávna chodil len peši. Povzbudený odjazdenými kilometrami a optimistickou predpoveďou počasia, rozhodujem sa odkrútiť cestu späť na biku a s batohom až do Nitry. Za dva dni by to malo byť v mojich silách.
Piatok, 14. augusta: Zo Štrby štartujem tentoraz na juh, kde nádhernou dolinou Čierneho Váhu prichádzam k odbočke na Čertovicu. Tu zhadzujem pár vrstiev oblečenia a začínam stúpať do 1232 m n.m. Tak si po dlhšom čase vychutnávam komerčnejší výšľap so všetkym čo k tomu patrí. Na Čertovici, po krátkej prestávke pokračujem na Mýto pod Ďumbierom po doslova tankodrómovom povrchu. Zlepší sa to až nižšie a to už som v Podbrezovej. Onedlho, v Banskej Bystrici, ešte nádych pred poslednými kilometrami a už spúšťam kotvy u tety na Budči pri Zvolene. Za dnes, transportných 133km a spokojnosť že som všetky tie tiráky hore Čertovicou ‘prežil’. Zajtra to bude rovnako o batohu a kilách navyše, ale podstatne húpavejším terénom.
Sobota, 15. augusta: Ráno padá rozhodnutie vyhnúť sa síce rýchlemu, ale dosť frekventovanému hlavnému ťahu na Nitru. Pred pár rokmi som to mal tadiaľ ‘vybavené’ za štyri hodiny, tak uvidíme koľko to bude obkľukou cez Štiavnické Vrchy. Prvá skúška prichádza hneď v stúpaní na Banskú Belú. Asi som to prehnal s potravinovými zásobami a teraz to musim teperiť. Do toho začína zhora statočne prikurovať. Tak to nesilím a ešte pred Banskou Štiavnicou pauzujem a odľahčujem batoh. Za mestom pretrpím ešte pár stúpani do neba, až pokým sa to okolo Štiav. Baní nezrovná. Odtiaľ to už opät odsýpa a ja začínam veriť, že dnes do Nitry skutočne dorazím. Fičím si to po pokojných cestách na Levice, kde sa po krátkom stop-e pripájam na hlavnú, smer Vráble. Ide na mňa kríza, batoh tiež nie je dvakrát príjemný a cesta začína byť nekonečná. Zastavujem v Čifároch a snažím sa naštartovat chuťou nitrianskej kofoly. Vo Vrábloch je to už len o vidine zaľahnúť dnes do vlastnej postele a posledné hupáky okolo Lapáša šlapem len s pohľadom priklincovaným na obzor. Spoza neho sa má v každom okamihu vynoriť silueta nitrianskeho hradu – znamenie že som ani vo finále nezablúdil. Polozničený sa dočkávam aj toho a po takmer dvoch týždňoch je to veľmi príjemný pocit. To trápenie na posledných kilometroch malo akoby v úmysle silu týchto pár sekúnd ešte znásobit.
Tak som teda v sobotu, 15.augusta 1998 ukončil svoju prvú cykloexpedíciu. Mal som viacmenej štastnú ruku vo všetkom čo sa okolo túry točilo. Od vybavenia a pripravy, cez trasy až po počasie. Všetko fungovalo bez najmenších problémov – technika podo mnou, ako aj vo mne. To všetko nahrávalo už krátko po dojazde myšlienke, vybrať sa opät zas na rok do niektorého z ďalších kútov Slovenska.
(Ďuro 06)