Bregenzerwald, 18. - 20.05. 2007
Piatok, 18. mája 2007
Ani nie mesiac zostáva do roka od prvého výjazdu do alpských končín a my sme zbalení a pripravení na ďalšiu výpravu. Tentoraz sme si však pribalili o niečo širšie pneu a pár centimetrov zdvihu naviac. Veru tak, ide sa na prvú horskú cyklotúru do osvedčeného Vorarlberg-u, presnejšie do turisticky obľúbenej lokality Bregenzerwald neďaleko Bodensee. Že sme sa vybrali práve sem, bol hlavne JUrov nápad, ja som bol viac za menej náročný terén v neďalekom Schwarzwalde. Nakoniec sme si povedali – keď je príležitosť treba ísť hneď na vec. To isté si povedal aj náš starý známy Milan a svoju účasť prisľúbil už vo februári. Chvíľu to vypadalo, že nás príde podporiť aj partia zo Slovenska, nakoniec z toho nič nebolo, tak do dedinky Au sme v to piatkové ráno cestovali len v trojici. Prípravy týždeň vopred boli spojené s obavami o počasie. Májoví zmrznutí sa niekde pozabudli a svoje umenie predvádzali o pár dní neskôr ako býva podľa kalendára zvykom. Teplota na teplomeri a voda z oblakov padala čoraz rýchlejšie. V stredu mám už zbalené, s tým že ráno vyrážame. Predpoveď na štvrtok je všetko možné len nie slnko a sucho – bajk nocuje teda v aute, rozhodujeme sa vyraziť až o deň neskôr. Ešte večer pred odjazdom kontrolujeme webkameru kempu a okolitých vrcholov: do tejto hmly a dažďa máme rozložit stany? Aj Milan prichádza s obavami a plnou poľnou do najťažšej zimy. Pre každý prípad. Jediné čo nám dodáva optimizmus je zlepšenie počasia k víkendu. No, uvidíme. V piatok, 18. mája ráno po naložení bajkov a batožiny vyrážame smer Bregenz. Je zatiahnuté, občas presvitne to, čo sme už pár dní nevideli... Len čo máme prvé alpské hupy na dohľad slečné lúče už šliapu na plné obrátky. Keď okolo obeda prichádzame do kempu, slnko zúri tak ako sme si to vysnívali už vo februári. Stal sa zázrak! Staviame stany, skladáme biky. Už aby to prašťalo pod pneumatikami v nevraživej 
šestnástke... Ešte predtým však musíme vyriešit problém s vôlou JUrovej hlavy. Teda JUrova je našťastie v tolerancii, len tá na bajku by mohla byť nulová! Po hodinovom majstrovaní štýlom ‚chcelo by to väčšie kladivo‘ ideme radšej do najbližšieho cykloservisu. Našťastie sa aj v tomto zabudnutom kúte Rakúska nájdu ľudia a služby na úrovni. Za desať minút a desať Euro je problém vyriešený a my môžeme frčať. Rozhodli sme sa - na zahriatie - podniknúť výjazd do neďalekého sedla pod štítom so zaujímavým tvarom a hlavne názvom: Kanisfluh. Odbočku z hlavnej nájdeme na prvú ranu, reťaze orátajú pastorky a premiérový alpský výjazd môže začať. Cesta je zatiaľ široká. Po ostrých serpentínách ideme ako na výťahu. Na JUra sa opäť lepí smola. Po oprave dostal predstavec o jednu podložku navyše a teraz sa jeho Author pri každom zábere stavia na zadné ako divý mustang. Udržať ho na uzde v priamom smere ide len ťažko. Pri najbližšej pauze vyzerá JUro dosť vyčerpane. Uff! Že sa cesta zužuje do turistického chodníka, kde musíme tlačiť, padne teda celkom vhod. Po polhodine by už hádam aj stačilo a máme chuť to otočiť na iný trajl. Pešiu turistiku si vieme predstaviť aj inak ako s bajkom na pleci. Výborná mapa od Kompass-u nám našťastie sľubuje už len pár desiatok metrov do ďalšieho zjazdného úseku. A naozaj, o chvíľu cvakajú nášľapy a nám sa otvárajú výhľady ako z bedekra. Pokým prirážame do cieľového sedla, ešte pár krát vykonávame naše už spred roka osvedčené: ZKF – zastaviť, kochať, fotiť, ktoré občas rozšírime o ZKFF – zastaviť, kochať, fotiť, futrovať. Stojíme v 1622m nm a pozeráme na zasnežené vrcholy, len tri stovky metrov nad nami. Ďalej už nepokračujeme. Zajtra nás čaká celodňovka, tak radšej to neprepáliť. Výšľap s prevýšením 800 m trval poldruha hodinky, späť to zvládame za 15 minút! Široká kamenistá cesta láka nechať to padať čo najviac. Pred zákrutami si radšej občas pribrzdíme, aby to zas nepadalo príliš...ehm. Trochu maturujem čo vlastne robiť počas zjazdu v takej rýchlej zákrute. Doma zjazdujem takto rýchlo tiež, ale zväčša mám pod sebou asfalt! Kam s kolenom? Alebo radšej vycvaknúť pre každý prípad? Milan má predsa viac bajkových génov ako my, žiletkári z NR! To zas sme ako doma akonáhle sa napojíme na hlavnú a frčíme do doliny sedemdesiatkou. Aspoň na počesť toho, že sme si to tadiaľto zjazdovali aj pred rokom. 
Vraciame sa do Au a rozhodujeme čo ďalej. Slnko dnes svoju šichtu zďaleka ešte nekončí a mapa nám ponúka trasy na južné svahy nad Au. Otáčame kolmo na vrstevnice – už asfaltka ma sklon ako sa patrí. Ako však vojdeme do lesa je to lepšie a kamenistá dvojkoľajka opisuje pekné esíčka. Onedlho máme prevýšenie 400m za sebou a my sa môžeme takmer do očí pozrieť našej zajtrajšej trase na náprotivnom svahu. Ešte rýchlo ZKFF a môžeme myslieť na zostup. Pri zjazdoch máme však také pravidlo, nevraciať sa tou istou štrekou. Tak po pol kilometri zarážame sedlovky a bočíme na červenú turistickú. Čo sa deje potom, bolo aspoň pre mňa zjazdové eldorádo, aké predvádzajú obrnení chlapíci v MTB filmoch. Prudké točky niekam za roh, úzky chodník, pravý nášľap stále nad nejakým zrázom niekam dole... len to moc neriešiť a brzdiť čo najmenej! A hlavne, nestretnúť nejakého šialeného turistu!Sobota, 19.05.2007 
Po sviežej noci vyliezame zo stanov do slnečného rána. Po základných civilizačných potrebách, zbalení batohov a kontrole materiálu vyrážame k ďalšiemu horskému dobrodružstvu. Chceme prekonať náš minuloročný výškový rekord zo Silvretty. Majestátny Diedamskopf so svojimi 2090m nm by nám to mohol umožniť. Po nájazde na lesnú dvojkoľajku stúpame podobne ako včera. Naším medzicieľom je stredná stanica lanovky. Výškové metre sa v teréne naberajú podstatne horšie ako na ceste. Ešteže je cesta relatívne zjazdná. Stúpanie nemá konca (a ani tak skoro mať nebude), aj slnko páli viac ako včera - väčšinou sme krytí stromami, akonáhle máme stanicu nadohľad, je už aj to minulosťou. Čo vypadá na jednu zákrutu je nakoniec zo pät serpentín. Konečne sme pri medzistanici. Uľavujeme sebe, batohom a pamäťovým kartám, je tu ZKFF! Ku konečnej ešte však ostáva nejaká ta stovečka (metrov) nahor. Po polhodinke skáčeme do sediel. Že ideme správnym smerom vieme podľa pribúdajúceho snehu a ubúdajúcich síl. 
Ešte jeden ZKF a ideme do finále! Už je biele všetko okolo. Sneh, podobne ako my, melie z posledného a náš krátky ohoz je teraz IN. Ešte posledná dobre zachladená, no minimálne šestnástka, a už sme na terase hornej stanice lanovky. Dávame si radlera za tri eura a surfujeme pohľadmi po alpských masívoch. Na skutočný vrchol je to ešte niečo do kopca. Rozmýšľame či sa tam vôbec vybrať – ešte máme dnes čo to na pláne. Nakoniec ideme a robíme dobre. Bajky nechávame kúsok pod vrcholom a posledné metre zdravo odkráčame. Pozeráme čo všetko sme to nechali pod sebou. Tam niekde vidieť Bodensee, kemp sa scrvkol na milimeter. Pár metrov pod nami štartuje rogalista a veľa nechýbalo aby sa v sekunde scvrkol tiež. No nič. Dosť bolo rozkoše, zaraziť sedlovky a hurá na bajkový slalom pomedzi turistov! Turistické chodníky nám pripravili už včera veľa radosti, tak ani dlho nerozmýšľame a po porade s mapou plánujeme po jednom z nich prekročiť hrebeň a nejakým spôsobm zísť do vedľajšej doliny. Niečo ako chodnik na mape identifikujeme, či bude zjazdný zistíme až neskôr. Moje nadšenie je hneď z fleku schladené, akonáhle stojím po pár metroch skoro po kolená v snehu. Tak sa z toho nejak vyhrabem a všetci pokračujeme striedavo na bajkoch alebo popri nich. Chodník je miestami dosť trialový. Že máme blato až za ušami nie je až také zlé. Horšie je, že sa nabaľuje na brzdy a nášlapy. Občas padne nejaká tá držka. Myslím že 
s prehľadom som dosiahol najväčší počet! Napriek tomu sme v siedmom nebi. Užívame si náš malý súkromný alpkros, so všetkým čo k tomu patrí. Po hodinke sa terén zrovná a po osviežujúcom prejazde brodu šlapeme konečne v sedle. To však netrvá dlho. Stojíme pri vrchole vodopádu a naše tušenie že to pojde prudko, ale dosť prudko nadol až k miestu jeho dopadu sa potvrdzuje. Už vieme čo bola tá kľukatá čiarkovaná potvora na mape! Na nejaké bajkovanie po pár pokusoch radšej zabúdame a tátoše putujú ne plece. Čaká nás zostup po skalnom chodníku vo vratkej obuvi a s blbým pocitom že do zotmenia to do kempu nemôžeme stihnúť. Dole sme radi, že záchranný vrtuľník dnes s nami prácu mať nebude a my môžeme frčať po šutrovej autostráde 50-kou. O chvíľu je po frčaní a ja musím opravovať defekt. V tej rýchlosti som myslel, že mám pol bajku preč, tak som ešte rád. Už je to len kúsok do Schönenbach-u. Obídeme Diedamskopf od severu a stúpame do sedla, z ktorého by sme mali vidieť už náš kemp. Vďaka len 
priemernému sklonu sťahujeme stratu a ako prechádzame sedlom vo výške 1500m nm vieme, že dobrá večera nás neminie. Zostáva už len zjazd. Cesta prechádza zo šotoliny do asfaltu. Rýchlosť sa zvyšuje, brzdy dostávajú zabrať. Moje sú na tom asi najhoršie, lebo pred každou točkou dobrzďujem s ohlušujúcim hukotom. Ale hlavne že brzdím! Nakoniec však unavení ale kompletní dobrzďujeme v kempe. Teraz už len podobný rituál ako včera a kráľovskú etapu našej akcie môžeme odfajknúť.
Ešte jeden ZKF a ideme do finále! Už je biele všetko okolo. Sneh, podobne ako my, melie z posledného a náš krátky ohoz je teraz IN. Ešte posledná dobre zachladená, no minimálne šestnástka, a už sme na terase hornej stanice lanovky. Dávame si radlera za tri eura a surfujeme pohľadmi po alpských masívoch. Na skutočný vrchol je to ešte niečo do kopca. Rozmýšľame či sa tam vôbec vybrať – ešte máme dnes čo to na pláne. Nakoniec ideme a robíme dobre. Bajky nechávame kúsok pod vrcholom a posledné metre zdravo odkráčame. Pozeráme čo všetko sme to nechali pod sebou. Tam niekde vidieť Bodensee, kemp sa scrvkol na milimeter. Pár metrov pod nami štartuje rogalista a veľa nechýbalo aby sa v sekunde scvrkol tiež. No nič. Dosť bolo rozkoše, zaraziť sedlovky a hurá na bajkový slalom pomedzi turistov! Turistické chodníky nám pripravili už včera veľa radosti, tak ani dlho nerozmýšľame a po porade s mapou plánujeme po jednom z nich prekročiť hrebeň a nejakým spôsobm zísť do vedľajšej doliny. Niečo ako chodnik na mape identifikujeme, či bude zjazdný zistíme až neskôr. Moje nadšenie je hneď z fleku schladené, akonáhle stojím po pár metroch skoro po kolená v snehu. Tak sa z toho nejak vyhrabem a všetci pokračujeme striedavo na bajkoch alebo popri nich. Chodník je miestami dosť trialový. Že máme blato až za ušami nie je až také zlé. Horšie je, že sa nabaľuje na brzdy a nášlapy. Občas padne nejaká tá držka. Myslím že s prehľadom som dosiahol najväčší počet! Napriek tomu sme v siedmom nebi. Užívame si náš malý súkromný alpkros, so všetkým čo k tomu patrí. Po hodinke sa terén zrovná a po osviežujúcom prejazde brodu šlapeme konečne v sedle. To však netrvá dlho. Stojíme pri vrchole vodopádu a naše tušenie že to pojde prudko, ale dosť prudko nadol až k miestu jeho dopadu sa potvrdzuje. Už vieme čo bola tá kľukatá čiarkovaná potvora na mape! Na nejaké bajkovanie po pár pokusoch radšej zabúdame a tátoše putujú ne plece. Čaká nás zostup po skalnom chodníku vo vratkej obuvi a s blbým pocitom že do zotmenia to do kempu nemôžeme stihnúť. Dole sme radi, že záchranný vrtuľník dnes s nami prácu mať nebude a my môžeme frčať po šutrovej autostráde 50-kou. O chvíľu je po frčaní a ja musím opravovať defekt. V tej rýchlosti som myslel, že mám pol bajku preč, tak som ešte rád. Už je to len kúsok do Schönenbach-u. Obídeme Diedamskopf od severu a stúpame do sedla, z ktorého by sme mali vidieť už náš kemp. Vďaka len priemernému sklonu sťahujeme stratu a ako prechádzame sedlom vo výške 1500m nm vieme, že dobrá večera nás neminie. Zostáva už len zjazd. Cesta prechádza zo šotoliny do asfaltu. Rýchlosť sa zvyšuje, brzdy dostávajú zabrať. Moje sú na tom asi najhoršie, lebo pred každou točkou dobrzďujem s ohlušujúcim hukotom. Ale hlavne že brzdím! Nakoniec však unavení ale kompletní dobrzďujeme v kempe. Teraz už len podobný rituál ako včera a kráľovskú etapu našej akcie môžeme odfajknúť.Nedeľa. 20.05.2007 
Naše unavené telá od včerajšieho šliapania, padania, nosenia a neviem čoho ešte si pýtajú oddych. Pôvodne sme aj dnes plánovali vyraziť na nejaký horský trajl, nakoniec si túto rozkoš odpúšťame a volíme volnejšiu variantu výjazdu popri Bodensee. Balíme, sušíme a nakladáme, aby sme okolo obeda sedeli v Bregenzi v sedlách. Ideme po Lindau, tam naše obligátne ZKFF a fičíme späť. O pár hodín je naša prvá alpská MTB cykotúra na konci.
Sme radi že sme to zvládli, že počasie nás nenechalo napospas dažďu a zime, na ktorú sme sa pred odchodom zo zúfalstva už pomaly aj tešili. Chceli sme okúsiť alpy aj inak ako len z asfaltu a to sa nám myslím podarilo. Zostáva už len veriť že nezostane pri jednom pokuse a že sa do alpských končín pozrieme s hrubým dezénom aj nabudúce a v početnejšom stave.
Fotogaléria / Slideshow
18. mája 2007:
odjazdená vzdialenosť: 26 km
nastúpane metre: 1230 m
odjazdená vzdialenosť: 26 km
nastúpane metre: 1230 m
maximálna dosiahnutá výška: 1622m nm
počasie: polojasno, 18 °C
prevýšenia: Au - Wurzachalpe = 800m / - km;
Au - Goldlachaplpe = 430m / - km;
19. mája 2007:
odjazdená vzdialenosť: 35 km
nastúpané metre: 1680 m
počasie: polojasno, 18 °C
prevýšenia: Au - Wurzachalpe = 800m / - km;
Au - Goldlachaplpe = 430m / - km;
19. mája 2007:
odjazdená vzdialenosť: 35 km
nastúpané metre: 1680 m
maximálna dosiahnutá výška: 2090m nm
počasie: jasno, 20 - 25 °C
prevýšenia: Au - Diedamskopf = 1290m / - km;
Schönenbach - Osterguntalpe = 390m / - km;
20. mája 2007:
odjazdená vzdialenosť: 27 km
nastúpané metre: 0 m
počasie: jasno, 27 °C
počasie: jasno, 20 - 25 °C
prevýšenia: Au - Diedamskopf = 1290m / - km;
Schönenbach - Osterguntalpe = 390m / - km;
20. mája 2007:
odjazdená vzdialenosť: 27 km
nastúpané metre: 0 m
počasie: jasno, 27 °C
(Ďuro 07)