Ani zúriaca zima začiatkom júla nemohla nič zmeniť na tom, že do Álp sa pozrieme tento rok už po druhý raz. Po vydarenej májovej bajkovačke na dva a pol baroch sme nostalgicky v spomienkach zahrabli do roku minulého a rozhodli sa vrátiť na starú dobrú asfaltku. Alpentour s číslovkou 07 bola vypečená do hneda a tak sme sa mohli do nej s chuťou pustiť. Tak ako nás minulý rok opantalo romantických 30 serpentín na Silvrettu, nedalo sa teraz odolať (pardón za výraz) brutalite Grossglockner Hochalpenstrasse v pohorí Hohe Tauern. Dlhé široké sklony končiace niekde na horizonte a serpentíny s polomerom ako pre celý balík tour de france. Cesta bola otvorená v roku 1935 a počas prekonávania približne 1600 výškových metrov sľubuje zažiť v komprimovanej forme vegetačné pásma, pre ktoré by sme museli normálne absolvovať 4000 km až na Antarktídu (som sa dočítal v múdrych knihách). Možno tak raz v Alpentour 2020...

 

 

Pri plánovaní tohtoročného alpského tripu sme okrem kráľovskej etapy pod Grossglockner mali v talóne, podobne ako minulý rok, aj ďalšie trasy po okolí. Tohtoročná klasická zostava JUro a ja bola doplnená Tomášom. Tak sme sa oproti minulému roku rozrástli aspoň o jedného velocipedistu. Hneď na úvod máme ťažkú hlavu z predpovede počasia. Zatiaľ je pekne a slnečno ale na druhý deň to má vyzerať inak. Dávame za pravdu Tomášovi a kráľovskú štreku berieme na mušku hneď po príjazde do kempu.. Stavaním stanov sa nezdržujeme a okolo obeda vyrážame smer Bruck (755m. n.m.). Pred nami je asi 27 km, počas ktorých vystúpame zhruba 1690 výškových metrov. Tempo máme svižné až po prvé sklony pred mýtnicou vo Ferleiten (1145m. n.m.). Odtiaľ to najbližších 13 km príĺiš nepovolí. JUro vypáli z časomiery ako na štarte horskej časovky, po ňom ide Tomáš a nakoniec ja. Tomášovi čoskoro dochádzajú zuby na kazete. So svojou 24-kou už pokoril nejednu stojku a po pár zákrutách veru chytá ten správny tik. JUro sa dovybavil 27-kou čo vidíme hneď tým že ho nevidíme. Ja nedám dopustiť na svoju trojku vpredu. Moc profi to nie je, ale aspoň sa príliš nezadýcham. Až na pár metrov máme pod galuskami stále 10 až 12%. Vyfúknuť ani nemáme kde. Chvíľu idem s Tomášom ale potom sa vydávam na stíhačku za JUrom. Ako na potvoru, keď ho mám na dostrel otvorí sa pekný výhľad a ja neodolám a musím fotiť. JUro je charakter, zvoľňuje a výškový rekord z mája prekonávame v serpentínach Hexenküche (2058m.n.m.) už vo dvojici. Sme nad dvoma tisícmi a do medzicieľa na Fuscher Törl zostáva slabých 400 výškových metrov. Tesne pod ním ešte pohľadnicová kochačka na serpentínového hada. Sme hore v 2445m.n.m. Trvalo nám to, aj s niekoľkými fotoprestávočkami, asi 1,20 h. Na papieri to mať ale nebudeme, lebo zázračná skrinka nám nechce zhltnúť kartu s časom. Tak to berieme ako vstupenku do riedkeho vzduchu a za tie slabnúce výhľady do údolia. O chvíľu sme už v trojici a ide sa ešte o pár metrov vyššie. Stúpanie do 14%, dlažobné kocky a prudké točky si vychutnávam len s JUrom. Tomáš šetrí uhlie na iné výškové metre. Edelweisspitze a 2571m.n.m. je nielen najvyšším bodom cesty, ale aj našou vöbec absolútnou spitze. Hrkneme si na zohriatie s dobre naladenými cykloturistami z Ööösterreichu, pozrieme na hmlou vybielené alpské štíty a drncáme po kockách za Tomášom. Po dobrej gulášovej a apfelštrúdli hľadáme v hustnúcej hmle nielen bajky ale aj morálku pokračovať ďalej. Nedáme sa odradiť a frčíme do priesmyku Hochtor (2504m.n.m.). Už sme to pomaly chceli otočiť, keď pred tunelom vidíme na jeho konci presvitať slnečný svit .Je rozhodnuté. Po pár metroch v chladnej tme to púšťame vymaľovaným zjazdom na druhú stranu masívu. Cestou vybrzdíme pár mototuristov, ktorí tým bláznom vrhajúcim sa v zákrutách do protismeru ochotne urobia miesto. Netrvá dlho a sme na križovatke pri Guttal (1859m.n.m.), kde naberáme kurz na vyhliadku Franz-Josefa (2370m.n.m.) pod najsamväčší Grossglockner. Tomáš, šetriac sily na návrat, po pár kilometroch otáča späť k Hochtor. Pre nás začína byť tesne pod záverečnými serpentínami fakt veterno a zima. Ešte aj z pohľadu na parkovací megadom na Franz-Josef Höhe ide zima a chlad. Ani z Grossglocknera moc nevidieť. Teda vlastne nič. Ešteže ľadovec Pasterze nám siaha takmer až k nohám. Inak všetko naokolo v oblakoch. Naťahujeme návleky a frčíme späť o pár stovák metrov nižšie. Stúpanie na Hochtor začína dobre. Horšie je to keď prekročíme hranicu dvoch tisícov. Hmla, zima a drobné mrholenie vešajú na naše prechlpené končatiny zmrznuté kvapky. Už ani tu najbližšiu zákrutu poriadne nevidieť. Pri 7-8 km/h a kadencii niekde okolo 40-ky zas času dosť preskúmať či pôjde doľava alebo doprava. Aj po mototuristoch akoby sa zľahla zem. Len talianska partia na vespách dáva nádej že hore nebudeme musieť stopu v snehu prerážať ako prví. Po vyše hodine dosahujeme tunel na Hochtor. Preklíname klesania drkotajúc zubami na ceste k Fuscher Lacke (2260m.n.m.) a sme radi keď možeme zmrznuté nohy rozkývať v krátkom stúpaní. Z parkoviska na Fuscher Törl zmizli všetky stopy mobilnej civilizácie. Zjazd do doliny si veru poriadne oddrkotáme. Dážď, hmla a niečo nad nulou sú naši parťáci dobrú polhodinu pokým nezklesáme aspoň o 1000 metrov. Už ani nevieme či brzdíme alebo nie, do zákrut ideme len odhadom.  Pôvodne sme ich chceli prefrčať aspoň 60-kou, teraz sme radi keď nás to podrží aj na 30-ke. Ani tých pár áut nás zo súcitu nepriebeha. Chceme mať ten mrazák čo najskôr za sebou!

V doline dážd neustáva, práve naopak. Aspoň je o niečo teplejší. JUro nato primerane dupe, tak netrvá dlho a  všetci traja sa klepajúci v kempe stretáme. Prvý deň, aj napriek usmoklenému záveru, môžeme brať viac ako vydarený. I keď sme prišli o nejaké tie výhľady a adrenalínové zjazdy, užili sme si výškové metre aj z tej drsnejšej strany.

 

 

 

V piatkové ráno tušíme že dnes si príliš pedálmi nazatočíme. Dážď klope na stan s prestávkami takmer po celý deň. Zas sa ani priĺiš nedurdíme. Po včerajšej žmýchačke si tú pauzu určite zaslúžime. Už okolo obeda sa však dostavujú prvé abstinenčné príznaky. Po x-tej sprche v ten deň nám nezostáva niič iné len to skúsiť rozchodiť. Teda keď už, tak radšej rozplávať. Ako keby sme nemali tej vody odspodu a odvrchu dosť. Ale zas dať si pár bazénov a skočiť si dolu hlavou (alebo uchom, že JUro) nemôže byť na škodu.

 

 

Neprší. Dobre tak, lebo už sme chceli montovať nášlapy na vodné bicykle na neďalekom See. Už do večera dumáme kam vyraziť posledný deň. Pôvodne sme mali namierené k priehradám nad Kaprunom. Dozvedáme sa, že tam nás na bajkoch ďaleko nepustia. Volíme teda opačný kurz a síce okruh ku Königssee a cestou späť skúsiť pokoriť nejaký ten pass. Vyrážame ešte pod zamračenou oblohou, onedlho je však slnko tu a my si pri priemerke 28 nemôžeme nič viac želať. Aby to nevyzeralo, že sme sa vybrali na dunajskú hrádzu, zbiehame vo Weissbachu (665m.n.m.) z hlavnej cesty kolmo na vrstevnice. Na zahriatie to pôjde tak do 15%. O pár serpentín vyššie pokoríme 20-ku. Pri tej snaživosti však schádzame z trasy a musíme sa vracať skratkou po šotoline. Zas za tie výhľady a nemý úžas náhodného bajkera to stálo. Už nečakáme nič vražedné, keď tu na nás vyskočí tabuľa so sklonom 30%. Toto vidíme asi po prvý raz. Nič iné nám nezostáva, len sa do toho vrhnúť. Na prekvapenie to zas taká rampa nebola, ehm.... Odhadujeme to max. na 25% - zas tiež to nechodíme každú nedeľu... Ideme údolím s motívmi ako s puzzle stavebníc. Prekonávame sedlo Hirshbichl (1183m.n.m.) a prekračujeme hranice s Nemeckom, pardón horného Bavorska. Teraz už len zkopca nádhernou dolinou Klausbachtal popod trojtisícovky až do Ramsau (856m.n.m.). Odtiaľ už navigujeme ku Königssee (603m.n.m.), ktoré dosahujeme akurát v čase obeda. Doprajeme si ako inak, pasta pastu a po prebrodení hromady turistov prcháme na kľudnejšie asfaltky. Čas sa kráti a pred nami sú transportné kilometre až po Bischofshofen (544 m.n.m.). Po ceste nám trocha pofukuje a tak keď to dovoľuje šírka cesty, tak si trochu zatočíme taký minikolotoč. Je to celkom zábava (pre šoférov asi menej) a aspoň nehrozí že zadriememe. O chvíľu sa stáčame na juh a až na pár dialničných stavebných kumštov nie je príliš čo obdivovať. Až pred Bischofshofenom vyhupujú skalné panorámy a la Dolomity. Po krátkej eispauze rolujeme do ďalšieho z passov. Už máme v nohách dobrú 130-ku, tak chvílú trvá nájsť ten správny švung. Dlho stúpame len mierne so sklonom tak do 7%. Až posledné kilometre sa zahryzeme poriadne do omotávky, Do sedla Dientner (1370m.n.m.) prichádzame už keď je slnko tesne nad obzorom. Po hustom osemdesiatkovom zjazde pokračujeme do Filzensattel (1290m.n.m.). Prevýšenie zhruba 150m je oproti predvčerajšku fakt len oddychovka. Zato zjazd na dodierovanom asfalte dá zabrať. Sklesávame až do Saalfelden. Do kempu prirážame za mierneho šera. Akurát včas. Balíme. JUro s Tomášom frčia pred polnocou smer rodné Slovensko, ja sa vraciam do kempu vyspať a hlavne vymyslieť čo s načatým víkendom.

 

 

 

Dosť netypické. Mať okolo trojtisícovky a nechať bajk oddychovať v kufri auta. A to ešte za zúriaceho slnečného svitu. To tie priehrady v doline Kaprunu, čo mi nedali spávať. Tak sa hneď ráno vydávam autom a potom busom tunelmi a výťahom k priehradám nad Kaprunom. 

 

 

Tak máme za sebou našu druhú cestnú Alpentour. Po neistotách so zladením termínov a lotérie kto pôjde a kto nie sa sme nakoniec úspešne poprehrýzali až pod ten Grossglockner. A aj keď sme z alpských panoramat v ten deň moc nemali bol to zážitok o aký sme veru nechceli prísť. O všetkých tých sklonoch a prevýšeniach už hádam stačilo, tak sa zas môžeme celý rok v pokoji rozmýšľať kam nabudúce zapichneme prst do mapy.

 

Fotogaléria / Slideshow / Track_160807 / Track_180807.

16. júna 2007:
odjazdená vzdialenosť: 106 km
nastúpane metre: 3214 m

maximálna dosiahnutá výška: 2571m. n.m. (Edelweisspitze)
počasie: polojasno, 26 (8) °C
prevýšenia:      

Bruck – Fuscher Törl    = 1690 m / 27 km;
Fuscher Törl - Edelweisspitze  = 126 m / 1,5 km;

 

18. júna 2007:
odjazdená vzdialenosť: 184 km
nastúpane metre: 2352 m

maximálna dosiahnutá výška: 1370 m. n.m. (Dientner Sattel)
počasie: polojasno, 26 °C
prevýšenia:      

Weissbach bei Lofer - Hirschbichl    = 518 m / - km;
Bischofshofen – Dientner Sattel  = 826 m / - km;

 

 

.... a čo by to bola za Alpentour bez alpentúrackych NAJ.