Čo s načatým víkendom? Tak som si povedal, keď JUro s Tomášom po minuloročnej Alpentour nabrali kurz Slovensko a ja som mal práve namierené opačným smerom. Bajku som mal po dvoch dňoch tak akurát, nezostávalo teda na výber, len skúsiť niekam po svojich. Priehrady nad Kaprunom boli už počas plánovania Alpentour v užšom výbere trás, kam sme sa chceli pozrieť. Nejak sa k tomu nedostalo a ak by aj, ďaleko by sme nedošli. Keď som okolo siedmej ráno dorazil autom na parkovisko pri Kesselfall Alpenhaus, potvrdila sa správnosť nevýberu Kaprunu za jednu z trás Alpentour. Tu to totiž museli parknúť aj bajkeri a hore pokračovať kyvadlovkou. Nechávam teda odpočívat bajk v kufri auta a frčím prvým busom cez úzke tunely a serpentíny k dolnej stanice šikmého výťahu vo výške 1209m n.m. Čakám čo príde. Podľa infoletáku, by sme mali teraz prestúpiť do výťahu. Namiesto toho padajú závory a bus sa zľahka vznáša šikmo hore. Tak si vychutnávam túto prvojazdu busovýťahom až po hladké pristátie v hornej stanici, v 1640m n.m. Od priehradného múru Limberg potom kopírujeme brehy dolnej priehrady Wasserfallboden. Ešte niekoľko tmavých  jednosmerných tunelov končiacich v riedkom vzduchu a po trištvrtehodinke sme hore, pri priehradnom múre Moosersperre vo výške 2040m n.m. Celkom slušné – a to som ani nešiel zo sedla....

 

Priehrady nad Kaprunom, kto chce Kapruner Stauseen sú symbolom obnovy Rakúska. po 2. svetovej vojne. Ich stavba bola plánovaná už v 20-tych rokov minulého storočia, základny výkop padol až v roku 1938. V roku 1951 bol dokončený 120 metrov vysoký priehradný múr Limberg, rok nato je dolná priehrada Wasserfallboden uvedená do prevádzky. V roku 1950 sa začína so stavbou hornej priehrady. O päť rokov už stoja priehradné múry Mooser a Dosen a Tauern Karftwerk sa prebúdza k životu. Priehrady zachytávajúce vodu z okolitých ľadovcov Glocknergruppe s ich megalomanskými parametrami, prispeli v 70-tych rokoch k nezávislosti Rakúska od atómových elektrární. To sa im potom búcha po stole...hm

 

Ale späť do reality. Spolu s dvoma, troma turistami sme zatiaľ jediní, čo sa tu poflakujeme. Zas po priehradných múroch Mooser a Doosen je to takmer kilometrík. Vystúpam, lepšie povedané vybehnem na Höhenburg, z ktorého akoby oba múry vyrastali. Slnko sa ešte nedokázalo predrať cez trojtisícový Klockerin, tak mám gýčovitý výhľad na dolinu Kaprunu, spravodlivo rozpolenú na svetlo a tmu. Dosť bolo hradov-zámkov a duševného relaxu, ide sa makať. Turistických smeroviek je tu požehnane, vyraziť len tak prechádzkovo do výšok, kam sa u nás dostanem len lanovkou si nechcem nechať ujsť. Na výber je niekoľko trás od 2 do X hodín. Podľa času a ľahkej výbavy vyberám značku do sedla Kleine Griesskogel. Prevýšenie okolo 600m sľubuje pekné panoramata.

Štartujem, keď z busov vypadávajú prví ospalí turisti. Chodník stúpa po slnkom zaliatom úpätí svahu končiaceho v ľadovej vode hornej priehrady. S výškovými metrami príbúda aj výhľadu na úžasné snehové polia ľadovcov Glockergruppe. Ticho narúša len mekot ovcí, ktoré mi takmer zastanú cestu, len čo zacítia ľahkú korisť. Po vystúpaní do Sedlgrat sa chodník stáča na sever a dokonca mierne klesá. Pre zmenu sa mi dostáva výhľadov na už slnkom zaliatu dolnú priehradu. Západné svahy doliny, spolu s Kitzsteinhorn-om však pomaly dostávajú hmlovú čapicu. O chvíľu som v sedle Kleine Griesskogel. Po krátkej pauze vyskáčem ešte pár desiatok metrov, aby som si na ľadovú vodu vytekajúcu spod bielej snehovej placky aspoň šáhol. To už hmla naberá na obrátkach a pokrýva aj plány pokračovať ďalej. V 2670m n.m. otáčam a rovnakým trailom sklesávam späť. Chodníky sa už medzičasom naplnili, počuť dokonca aj slovenčinu. Som rád že som si privstal...

 

Fotogaléria / Track_190807 / Link

 

                                                                                                                                (Ďuro)