Stráca sa. Neviem kde, ale verte mi je to tak. Stráca sa a ja ani za ten svet neviem kde. Mizne, prepadáva sa nám niekde čas nato, čo sme považovali dlhé roky za jasnosť najjasnejšiu. Za samozrejmosť prísť na obed zo školy, vpáliť tašku do kúta predsiene a naskočit do pedálov (vtedy sa ešte nenašlapovalo…)

A nepotrebovali sme žiadne multifunkčné termoprádlo ani ionťáky. Stačila nám eska po rodičoch, alebo pionier po staršom bratovi. A kto mal BMX ,alebo RMX bol king?! To všetko nám stačilo, aby sme od skorej jari natáčali kilometre okolo baráku, a ktoré nám – bez toho aby sme to tušili – prišli vhod na známej horskej prémii na Selenec za Nitrou.

A ako sme čakali pokým zapršalo, alebo sa konečne zotmelo aby sa na prednú gumu mohlo priklepnúť dynamo a brázdiť sídlisko do neskorej letnej tmy.

 

V poriadku. Dnes už tašky do kúta nesáčeme a namiesto vidlicovej štrnástky (pre prípad defektu) berieme pred zabuchnutím domových dverí do ruky čarovnú krabičku, ktorou sa štartujú autá.

 

A keď aj nie. Je už napríklad nepredstaviteľné že by sme vyrazili na výjazd, bez toho mobilného oného...operátora! To pred desiatimi rokmi som obišiel pol Slovenska s jednou telefónnou kartou. Neviem či by som sa dnes cítil rovnako free ako vtedy. Nezostáva nám nič iné ako to nejak prežiť. Pokrok nezastavíš a doba si to žiada. Už to nie je plebejský šport, preč sú časy keď pásik na drese nemusel povinne pokračovať na hornej rámovej trubke – teda ak sa to dá trubkou dnes vôbec nazvať.

 

Doba sa mení, už sa zďaleka neuspokojíme s tým, čo si nie tak dávno mohli dovoliť len deti tuzexových rodičov. Za reťaz dáme bez mihnutia oka toľko, koľko kedysi za favorit s päťkolečkom. Máme vzadu desaťkolo a pneu čo sa v zákrutách lepí na asphalt. Chýba len to najvzácnejšie – ČAS. Už to nie je každodenná rutina, už je to sviatok keď sa zadarí vyraziť. A naraziť na bandu kamošov sa rovná pomaly pristátiu na marse.

 

Nezostáva zatiaľ nič iné ako naberať kilometre za mrazivých rán alebo za sparenými oknami spinnig centier a na nedeľné celodňovky na bajku si počkať do dôchodku….