Zima, skôr tma, menej času na jazdenie po robote. Však to dobre poznáte. Na cestu vyraziť aj keď s blikačkou je predsa trošku väčší risk ako niekde do tmavého  lesa. A tak na podnet Rasťa, ktorý už dáky ten rok brázdi nočné stezky zoborské som si najprv na skúšku požičal lampáše silnejšej triedy a väčšieho dosahu ako je normálne a po prvom výjazde aj zakúpil túto povinnú výbavu nočných ftákov.

Zraz o 1830 pred zimákom a o chvíľu už stúpanie na Liečebák. Cestou mi požičané lampáše prestanú svietiť, tiež začína pršať a už to slovne vzdávam. Hore mi to chalani opravia a za chvíľu šliapeme lesom, kde prší z listov ešte viac ako pod holým nebom. Pod kolesami mi prešmykujú mokré konáre, kamene, lístie, no adrenalínová hladina dopomáha k ťahaniu ďalej. Samozrejme chalanom nestíham a uzatváram balík, predsa majú odjazdené viac - kondične aj nočne. Na strategických odbočkách sa čakáme. Keď dorazím, medzitým Rasťo stíha skontrolovať okolie a ponachádzať hríby. V lese nás relatívne chránia stromy pred vetrom, no ako vyjdeme na lúky ponárame sa do veternej hmly "ako mlieko". Pruh lúča lampy  efektne osvetľuje kúsok zeme predo mnou, svetlo nie je rozptýlené, hladím len na tu malú plochu zeme nech nezahučím. Inde sa pozerať ani nedá nie je čo vidieť, široko ďaleko len tam a Rasťove hríby :-). Blízko pri pyramíde je hmla taká hustá,  keby to tam nepoznám z denných jázd zablúdim hneť. Viditeľnosť tak na 2-3 metre, či idem po chodníku alebo mimo netuším. V zjazde zapínam dialkače a s troškou opatrnosti intenzívne sledujem terén. Pár kríkov mi uštedrí šlahance, občas zbehnem do výmoľov no aj tak sa niekde zadarí maximálka 47. Prvú nočnú jazdu mám za sebou a je jasné, že to má "gule".
 Na druhom výjazde už s vlastným osvetlením  zisťujem, že takto po tme sa zdajú tie čiastkové úseky kratšie. Proste poznám to z jazdenia cez deň a v tme keď sa sústredíte len na svetlo pred vami, nevnímate okolie, občas netušíte ktorá píla je vpredu zaradená, cesta rýchlejšie ubehne. V Hrnčiarovskom lese nás opúšťa chalanisko , ktorému čap na reťazi ledva drží, nitovačku nemá nikto a tak sa opatrne vracia. V Podhoranoch blúdime lebo lúka po ktorej sme išli asi pred 2 týždňami je pooraná a nechceme ísť po čerstvej hline. Medzitým Rasťo chytá defekt, rezervná duša fučí tiež a tak mu dávam moju. (Ďuri to je tá od teba). Na ďalšej odbočke nás čaká to isté, oráčina (kurna aj s poľnohospodármi).Tretia odbočka je slepá v diaľke počuť brechot psov, dúfam, že sú všetci za bránami :-). Nerád by som zažil stretnutie s "Lítkařom". Vraciame sa predsa na druhú oráčinu a zjazdujeme do dediny. V mäkkej hline si držíme stopu po traktoroch aby sa kolesá menej prebárali.  Polka dedinčanov je vylezená pred bránami, brechot psov ich vyhnal preveriť čo sa deje. Nič len zopár bláznov frčí po roli z lesa von :-). V krčme uderíme pivečko, rum, kofolku a niečo po 2030 vyrážame ďalej. Ešte sa zavzdušním v stupáku na Pliešku, potom už len zjazd na Liečebák a asi o 2115 sadáme k Vlkovi.
Toť atmoška nočných ftákov. Tak velocipedisti, kto sa pridá ....?

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

5.12.  - dnes sa mi jazdne "darilo", od prvého stúpania až po záverečný zjazd, čo meter to nadávka . Dostatočne mokrý povrch mi robil značné problémy. Každú chvíľu prešmykovalo zadné kolo a síl značne ubúdalo. Z  únavy sa nedarilo udržať balanc v prudkých stúpaniach, našlapnúť tretru bolo čím ďalej problematickejšie a kyslíku stále ubúdalo. Chalani v predu vybehli stúpania šuma fuk a ja som hlboko v zadu raz v sedle raz pesi bojoval s každým metrom. V zjazde sa mi stratili, mal som obavu si to pustiť veď šmýkalo sa na všetkom a aj tak bola moja jazda na hrane až do chíle kedy si potykala prilba so stromom. Kríky mi otočili svetla do neba, pred očami sa jemne zablískalo  v ušiach zapišťalo a neboli to kotúčovky. Veru mal by som hlavu pekne rozbitú, keby tá čelovka bola bez prilby. Hneť nastala dočasná strata "morálky" našťastie ma Rasťo čakal o kúsok nižšie. Pár metrov ďalej som zaklincoval výjazd ďalším pádom keď sa veľka píla zahryzla do zeme na vrcholku kopčeka a nestihol som ani jednu tretru vyšliapnuť(ukážkový Filiniho pád). Špinavý ako prasátko, bez vážnejších zranení som u Vlka zapil svoj prvý vážnejší bajkerský krst :-).

Neskôr doma zisťujem, že prilba je v ťahu a dobre poslúžila svojmu účelu- praskla.