FK09
Juro Vanek
Flammkuchen
Rozprávka
---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Petrovi Eibenovi k jeho 48. narodeninám.
Je to rozprávka, lebo on sám je taký rozprávkový hrdina, akých dnes už na svete moc nie je.
Je to subjektívna rozprávka, lebo poznám len svoje myšlienky a pocity.
Je to pravdivá rozprávka, lebo jej príbeh nie je vymyslený, ale sa naozaj stal.
Je to dlhá rozprávka, ale aj tak nezachytá všetko. Je taká dlhá, že ju možno nevydržíte čítať do konca a možno sa vám bude zdať miestami nudná. Je však presne taká, ako chvíle strávené s ním. Chvíľu akcia a chvíľu pohoda. Ja mám tieto chvíle rád!
----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
30.04.2009 – Narodeniny (Nussdorf)
01.05.2009 – Grilovačka (Stuttgart – Solitude)
02.05.2009 – Cyklovýlet
Trasa:
Nussdorf – Pforzheim – Dobel – Bad Herrenalb – Gernsbach – Gaggenau – Neuburgweier – Rhein – Lauterbourg (F) – Rhein - Neuburgweier – Ettlingen – Pforzheim – Tiefenbronn – Nussdorf
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
I
Macko Peťko má narodeniny. Nie je najmladší, a preto ani nevie, či sa má tešiť, alebo nie. Vypije si vo svojom brlohu dve fľašky svojho obľúbeného nápoja a hneď sa na svet usmieva.
Macko Peťko je ženatý. To znamená, že musí byť v práci, alebo v brlohu so svojou ženičkou Irčičkou. A nie že by tam nebol rád, to práve naopak, ale aj tak by z času na čas len tak vypadol von, do Čierneho lesa a len tak sa tam pobicykloval. Áno, macko Peťko je bicyklista. Rád bicykluje, aj keď nie je cirkusový medvedík. Jeho ženička to dobre vie a tak mu na narodeniny sľúbila, že sa môže jeden celý, ale úplne celučičký deň iba bicyklovať. Júj, to ste mali vidieť ako ústa, prebíjajúce si cestu k uškám, vytvorili z líc kopčeky, pod ktorými žiarili očká ako horské plesá.
„A zavolaj aj psíka Jurka, nech nie si sám!“, navrhla mu ženička Irčička.
II
Na druhý deň je na lúčke neďaleko lesa veľká párty. Stretajú sa tu zvieratká z celého okolia, aby sa spolu tešili, hrali a tak privítali jar. Je tu aj psík Jurko a kocúrik Ďurko, veľkí, alebo keď sa zoberie do úvahy mackova veľkosť, tak malí mackovi kamaráti. Sú to tiež bicyklisti, lebo:
Každý dobrý kamarát
bicykluje taktiež rád!
To pozná predsa každý!? A ak nie, tak macko to dobre pozná a preto sa toho pridŕža.
„Poď, pôjdeme vypýtať kocúrika na bicyklovačku!“, hovorí potichu macko psíkovi a hneď dodáva:
„Zajtra mám voľno.“
Psíkovi skĺzol pohľad podvedome na mačičku Martinku, vyhrievajúcu sa na kraji čistinky na slniečku. Jej malé mačence niekde pobehovali a tak si užívala chvíle voľna. Mačička Martinka je žena kocúrika Ďurka. Čo to znamená som spomínal už pri mackovi Peťkovi, akurát nebývajú v brlohu ale v nore.
„Tak poďme kým je tam sama“, zavelí psík Jurko.
Napriek jeho ráznym slovám však nejdú priamo a nebojácne, ale akoby s predtuchou prehratého zápasu sa neisto tackajú na kraj lúčky. Možno by sa chytili aj za ruky, aby takto prekonali strach. Ale či by to ostatné zvieratká pochopili správne? Veď už nie sú malí! A tak sa bez držania ocitnú v mačičkynej blízkosti. Psík sa pozrie na macka...macko na psíka...nikomu sa nechce začať. Napokon, veď o nič nejde, povie si psík sám pre seba, zhlboka sa nadýchne a ...
„ No čo chcete?“, predbehla ho mačička Martinka, ktorá si bez kývnutia hlavou zmerala pohľadom oboch prosebníkov a už nielenže tušila, ale dopredu presne vedela, čo majú obaja kamaráti za lubom.
Veľmi inteligentné zvieratko táto mačička! Až z toho behá mráz po chrbte.
„Macko mal včera narodeniny“, začal diplomaticky psík.
„A keďže sa môže ísť na celý deň bicyklovať, chceli sme Ťa poprosiť, či by si s nami nepustila aj kocúrika Ďurka?“, verbalizovali svoje túžby.
„No a kedy by ste si to tak predstavovali?“
„Hneď zajtra v sobotu“ jednohlasne odpovedali obaja a usmievali sa na mačičku ako slniečka na hnoji.
„No v podstate by mohol ísť, ale...“
Ale, ale...ozýva sa psíkovi v hlave. To ale vôbec nevetrí nič dobré a tak skočí mačičke do reči:
„Ale macko mal včera narodeniny!!!“, zdôraznil.
A keďže nechcel nechať nič náhode, pokračoval ďalej:
„A čo keď sú to jeho posledné! Čo keď sa macko už ďalších nedožije?!“.
Psík sťaby chameleón pozoroval súčasne ako sa mačička zarazila a ako macko zabudol dýchať. Strnul aj on sám. Nezašiel príliš ďaleko? Nehovorí nič, len nehybne sleduje čo sa bude diať. Macko začal dýchať. To je dobré znamenie. A tak psík hneď dodáva:
„Vieš že má macko choré srdiečko?“, a kýva hlavou na macka Peťka, aby potvrdil jeho slová.
A tu macko pochopil, že za vec treba tvrdo bojovať. Prikývol so smutno-beznádejným výrazom v tvári a rozozvučnil tak strunu ľútosti v mačičkynej duši. Ani sám psík nevedel, či je to naozaj, alebo to len hrá.
„Ale samozrejme že môže ísť “, povedala nakoniec mačička.
Že by víťazstvo?! Že by sa splnilo nesplniteľné?! Macko aj psík si dávajú pohov. V tom sa k nim priblížil aj hlavný aktér, sám kocúrik Ďurko. Skôr než sa stačil vyvaliť do trávy vedľa nich, prebodla ho mačička vražedným pohľadom. Trval len chvíľu, ale nemohol pozornému pohľadu psíka uniknúť. Bol ako blesk s čistého neba. Jasne sa v ňom dala čítať výčitka, ako by za to celé mohol on a nie macko so psíkom. Kocúrik Ďurko, ako by sa nič nedialo, sa natiahol na slnkom vyhriatu trávičku.
„Tak ako?“, vyzvedal.
„Zajtra sa môžeš ísť s nami bicyklovať“, informovali ho obidvaja cyklokamaráti.
„Mačička nám to sľúbila“, podotkol teatrálne psík a nastraženým uškom si vyžadoval opätovné potvrdenie.
„Ale v nedeľu by sa mi to hodilo viacej...“, prešibane odpovedala mačička a nechala si tak otvorené zadné vrátka.
Macko aj psík pochopili, že ešte zďaleka nevyhrali, a keďže sa chceli vyhnúť už spomínanému mačičkynmu pohľadu, ktorý ani trochu nezaostával za pohľadom medúzy zo Súboja Titánov, dali sa na ústup.
„Tak si to ešte preberte osamote“, ukončili prosíkanie.
Psík si všimol, že sa pozerá všelikde, len nie mačičke do očí. Asi sa bál, že by mohol skamenieť. Znova prehral. Štvalo ho to! K čomu je tá večná rivalita medzi psíkmi a mačičkami? A prečo psíky vždy prehrajú? Takéto a podobné myšlienky mu behali hlavou, keď sa spolu s mackom šuchtavými pohybmi vzďaľovali od kocúrika s mačičkou. Ako prišli, tak aj odišli. Zostali po nich len dva amorfné tvary vyležané v tráve.
III
Na druhý deň psík zaspal. Ako každé ráno! Kde má ponožky? Kam si dal okuliare čo dostal od macka na jeho narodeniny. Nemal dať skôr darček on jemu, zarazil sa psík, ale nemal čas myslieť na nič, lebo stále zhľadával veci, ktoré si včera nestihol pripraviť. A kde je čierny dres? Má si dať čierny dres! Všetci kamaráti majú krásne nové dresy. Ale kde je ten jeho? V špinavom prádle. Fúúúúj! Celý od soli. To sa zas raz poriadne spotil, keď minulý týždeň ledva stíhal šlapať za kocúrikom Ďurkom na prvom tohtoročnom cyklomaratóne.
„To si na seba neoblečiem“, hundral si psík popod nos, teda ňufák.
Dá si biely. Aké šťastie, že si kúpil dva. Čierny aj biely. A biely je čistý. Celkom nový, novučičký, ešte zabalený od výrobcu. Tak to bude premiéra, teší sa psík, keď si ho navlieka na seba. Už má všetko. A ak nie, tak je to jedno. Už musí vyraziť, lebo inak ho aj večne kľudný macko dorazí....
Kamarát čaká, dopravné predpisy musia tiež počkať! Psík uháňa na kopček, kde býva macko, ako raketová strela. Cestou mu však stále vŕta hlavou, že prečo ho nikto nesúri. Ráno nepriletel žiadny holub, ktorý by mu priniesol súrnu malú správičku od kocúrika. On je ranostaj, a keby išiel s nimi, určite by poslal aspoň jedného holuba, ak nie rovno dvoch. Že by ho tá mačička predsa len nepustila?
Psík Jurko dorazil k brlohu schovaného medzi orechovými stromami. Mackov bicykel už stojí pripravený vonku. Je taký vyleštený, že ani slniečko dnes ráno nepozerá nikde inde. Všetkými smermi sa od neho odrážajú jeho lúče tak, že sa ten bicykel ligoce, ako by bol zo zlata. Psík vyberie svoj a napriek tomu, že má namontované nové biele sedlo, jeho vypadá minimálne o triedu horšie. V technike to nebude..., prekoná závisť a postaví svoj bicykel vedľa mackovho. Až potom zaklope na dvere.
„No konečne“, víta ho macko, ktorý má svoju krásnu urastenú a už schudnutú postavu navlečenú do nového, podľa dohody čierneho, dresu. Tak isto premiéra!
Psík ani poriadne nepozdraví a spustí:
„Zaspal som. Nestihol som raňajkovať. Daj mi rýchlo niečo, lebo inak zdochnem po ceste...a rýchlo, nech už môžeme vypadnúť.“
„Ehm.......hm......“, premýšľa macko na plné obrátky:
„A.....čo by si tak chcel?“
„Voláké tý granule“, odpovedá psík a už sa tlačí do kuchyne.
„My žiadne granule nemáme. My také nejedávame“, hovorí ešte stále poriadne zmätený macko.
„Šak tu sme to minule spolu jelli, tak čo mi vypráváš, že to nejedáváš!“, hnevá sa psík Jurko, ktorý začal brechať ako mu papuľa narástla.
Asi bol naozaj hladný. Macko na neho bezradne pozerá. Tu sa ozve z vrchu hlas:
„Počkaj Jurko, hneď Ti voľačo pripravím. Ten môj muž je neschopný...“
Och, spásonosný hlas mackovej ženičky Irčičky. Kým psíkovi v ušiach doznievajú tieto krásne slová, už sedí za stolom a pred sebou má tanier s mliekom a vysnívanými granulami. A len čo doje, tak už ho má zasa plný...Ako z rozprávky hrnček var...
„Už nemôžem, už som plný“, bráni sa psík ďalším dávkam.
„Len si daj, veď vás čaká dlhá túra“, ponúka ho mackova ženička.
„Ale ja už naozaj nevládzem“, ďakuje psík a pre istotu vstáva od stola.
Macko si medzitým narval do vreciek na chrbte všetko možné: pumpičku, tyčinky, energetický nápoj, foťák, telefón....a dva banány. V psíkových vreckách bolo o poznanie viac miesta. Mackovi sa to nejako nezdá a tak sa pýta:
„ Chceš banán?“
„Nechcem“
„Chceš banán?“
„Myslíš, že by som si ho mal zobrať?
„Chceš banán?“
„No tak mi ho daj“, podľahol psík minimalistickému nátlaku.
Ešte vodu do fľašiek a hybaj ho konečne von. V tom sa psík zarazí. Voľačo im chýba.
„Kde je vlastne ten kocúrik?“, pýta sa a čuchá po kútoch akoby ho hľadal.
Ten však ešte včera večer mackovi oznámil, že pre pokoj v rodine radšej nepríde.
Prilbu dole! To sa vie, že bicyklisti klobúk nenosia, tak si musia dávať dole prilbu. Taký vášnivý, až nie najvášnivejší cyklista a takto sa dokáže zaprieť a obetovať kvôli rodine. Raz, keď bude psík veľký a ženatý, chce nasledovať jeho príklad. Je to jeho veľký cyklistický vzor! Dnes však musia vyraziť bez neho.
IV
Psík sa oprel do pedálov a nič. Stojí na mieste. To je tak, keď sa rozbieha do kopca a neskontroluje si čo má zaradené. Macko s posmešným úsmevom poľahky prejde okolo neho. Psík a jeho bicykel vydávajú príšerné zvuky doprevádzajúce preraďovanie na ľahší prevod. Podarilo sa. Tour začína. Macko určí smer – Čierny les (Schwarzwald). To je jeho obľúbený revír. Počas tých rokov si ho už celý označkoval...
Cesta vedie chvíľu hore, to je vpredu psík a chvíľu dole, to sa zas ako lavína dopredu prevalí macko. Počasie je krásne, len teplejšie by mohlo byť. Obaja milujú horúce dni. Dnes je však zima a tak si znova spomenú na kocúrika Ďurka, ktorý je taký zimomil. Na začiatku majú dosť síl a po krátkom čase sú už vo Pforzheime, kde pred pár rokmi štartovala jedna etapa Tour de France. Po stopách profesionálov idú údolím smerom na juh. Fúka slabý jarný vetrík. Netrvá dlho a naši kamaráti odbočujú doprava. Pred nimi je prvé veľké stúpanie.
Macko zaostáva za psíkom podobne ako psík zaostáva za kocúrikom. Ten tu ale dnes nie je a tak si psík vylepšuje svoje ego. Ale patrí sa to vôbec. Veď macko by mohol byť jeho otcom. Sú aj taký, čo majú deti v trinástich... A tak sa pred vrcholom otočí a ide mackovi naproti, aby spolu dorazili k najvyššiemu miestu výletu na začiatku dedinky Dobel. Spravia si pamätnú fotku pri tabuli s nadmorskou výškou. A potom to sviští prudko dole. Kvalita asfaltu síce nič moc a tak to trochu to trasie, trochu to vibruje, ale aj tak je to tá najkrajšia odmena za ten dlhý výstup. V malebnom mestečku Bad Herrenalb v údolí sa dlho nezdržia a už šlapú znova do kopca. Na jeho vrchole je motorkárska krčma s nádherným výhľadom do doliny Rýnu.
„Mám to tu rád“, povzdychne si macko.
Spravia si krátku prestávku, aby sa mohli pokochať tou krásou. Tráva je tu zelenšia a nebo modrejšie ako inde. Všetko však musí raz skončiť a tak sa spúšťajú dolu kopcom v ústrety novým dobrodružstvám. Tu je pre zmenu povrch hladký, dá sa dobre klopiť a rýchlosť sa vyšplhá vysoko nad sedemdesiatku. To sviští! To fičí! Júúúúú! Psík vletí do mestečka. Na jeho začiatku je radar. Najprv ukáže rýchlosť 68 a potom L Takto sa jazdí?!?! Dopravné predpisy treba dodržiavať aj na bicykli! Ale psíkovi je to v tomto okamžiku jedno. Aj macko prižmúri oči keď ich chce červená na semafóre okradnúť o svižné tempo.
„Smer Rastatt. Tam pôjdeme cez most do Francúzska“, zavelí macko a derie sa dopredu.
Psík neznalý terénu ho poslušne nasleduje. Ale že by spiknutie? Značky ich navigujú na rýchlostnú komunikáciu. Tam cyklisti nemôžu! Nevadí, skúsia inú cestu. Po pár kilometroch sú znova na napájači. Tadiaľto cesta nevedie....Nech skúšajú čokoľvek, každých 5 km musia meniť smer kvôli tej prekliatej ceste. Mapa žiadna, navigácia žiadna, ľudia nablízku žiadni....a tak sa zrazu ocitnú na poľnej ceste. Brutálne nafúkané gumy neposkytujú na tomto teréne vôbec žiadny komfort. Vytrasení pozerajú do diaľky, kedy ich trápenie skončí. Auto na obzore im vráti nádej. Naozaj. Asfalt. Hneď to ide tri krát rýchlejšie...
Križovatka. Psík chce ísť rovno, macko Peťko doprava. Času málo, treba sa rýchlo rozhodnúť. Macko je starší a skúsenejší a preto sa ide na sever. Po chvíli sa však ukáže, že to predsa len nebol správny smer. Miesto k mostu sa dostali ku kompe.
„Tadiaľto sme sa chceli vrátiť“, vyrýva psík.
„Buďme radi, že sme tu. Je to kratšia cesta a tým blúdením sme stratili kopu času“, bráni sa macko.
„Keď sa to tak vezme, bolo to správne rozhodnutie“, dodáva.
Psík len prevráti oči. Hádať sa nemá cenu. Je snáď všetkým jasné, kto z tejto dvojice má vždy pravdu. Kým je kompa na druhej strane, naberú si čerstvú vodu na WC v pobrežnej reštaurácii.
Trajekt pristáva. Nalodenie trvá len chvíľu a už vyrážajú na druhý breh Rýnu. Ešte ani nestihli zaplatiť 2€ za osobu a už na nich zozadu volá nejaké zvieratko:
„Máte defekt.“
„Čo?“, zarazí sa psík.
„Veď len teraz som zosadol z bicykla a všetko bolo v poriadku.“
„Nepočuli ste ako Vám to práve vyfučalo?“
Naozaj. Koleso je prázdne. Naftové lodné motory hučali, preto asi psík nič nepočul. Ešteže ho na to upozornili. Miesto oddychu začína pit-stop. Koleso dole. Deravá duša von. Nová duša dnu...
„Počkaj, počkaj...“, ukľudňuje macko psíka.
„Poriadne si skontroluj plášť, či tam niečo nemáš, keď si mal minulý týždeň dva krát defekt.“
Psík súhlasne kýva hlavou a za chvíľu hlási, že nič nenašiel.
„A skontroloval si aj ten pás, čo máš na ráfiku?“, radí macko ďalej.
Psík vstane, otáča kolesom a súčasne ukazuje mackovi, nech sa aj on presvedčí, že je všetko tak ako má byť.
„Všetko je v poriadku, len tu trčí trošku jedna dierka...“
„Ona ti robí tú neplechu!“, vychŕli macko.
„Ale veď je to menej ako pol milimetra“, diví sa psík.
„To bohato stačí. Presne tento problém som už mal, a po sérii defektov som zistil, že to spôsobovala presne takáto malá dierka. To nesmieš podceňovať!“, vysvetľuje macko.
Psík, aj keď to nedal najavo, sa strašne hanbil, že nevedel takúto elementárnu vec. Teraz si to však zapamätá do konca života.
Kompa sa blíži k brehu. Rýchlo novú dušu a fúúúkať.
„To stačí. Na brehu to dofúkame. Radšej nahoď to koleso na bicykel“, súri macko.
Všetko stihli akurát. Vylodili sa na druhom brehu Rýna, ale ešte stále sú v Nemecku. Od vytúženého Francúzska ich delí už len čosi menej ako 10 km. Cestičku medzi poliami lemujú krásne zdobené kríže. Zrejme tu žijú nábožný ľudia. Vychutnávajú si pohodové tempo...
Slnko náhle zastrel temný mrak. Len čo si dali dole návleky, začne sa kaziť počasie. Že by Murphyho zákony naozaj fungovali? Vetrík však fúkal tým správnym smerom a odvial nielen tmavý mrak ale aj strach, že by mohli zmoknúť.
V
Stará búdka pri ceste s nezrozumiteľnými nápismi prezrádza, že už nie sú v Nemecku. Víta ich slnečné Francúzsko!
Je tesne pred treťou. Siesta. Všetky reštaurácie sú zatvorené ešte najmenej 2 hodiny. Pomaly sa motajú uličkami Lauterbourgu a hľadajú, či náhodou nie je voľačo otvorené. Neúspešne. Rozhodnú sa preto aspoň poriadne dofúkať psíkove zadné koleso na čerpacej stanici za mestom. Majú tam benzín, naftu, a to je tak všetko. Po kompresore ani stopy. Milá pani z personálu im povedala, že kompresor tam jednoducho nemajú. Nuž, že by boli michelinky až tak dobré?! Cestou späť do mesta objaví macko otvorený cykloobchod. Zoskočí z bicykla a zmizne v ňom. Minútu mu trvalo, kým zohnal super kompresor, ktorý však fúkal vzduch všade inde, len nie tam kam mal. Miestny technik sa však nad nimi zľutoval a za 10 sekúnd bolo koleso ako z kameňa.
Zabudnúť sa dá na všeličo, ale škŕkajúce žalúdky nedovolili v žiadnom prípade zabudnúť načo sem obaja kamaráti prišli. Flammkuchen! Jedlo! Spúšťajú sa miernym kopčekom dolu a zastavujú sa pri každých dverách. Jedna reštaurácia strieda druhú. Všetko je zatvorené. Caffe bar má pre zmenu otvorené. Z kávy sa človek ale nenaje.
„Načo tam ten macko teda lezie?“, šomre psík, ktorý stráži vonku bicykle.
Mackove vnútorné čaro a jazykové schopnosti však oblomili srdce mladej francúzskej blondínky, ktorá nosovým hlasom poslala oboch pátračov do reštaurácie „La Fontaine“ na námestí. Tá je naozaj otvorená a možno práve preto boli všetky miesta obsadené. Obšmietajú sa so svojimi prepotenými telami okolo hostí ktorí už zjavne dojedli a len tak tam posedávajú a vykecávajú sa. Zabralo to. Jeden starší pár odchádza a stôl na slnkom zaliatom námestí pred reštauráciou je ich. Colu, Radler, dva krát Flammkuchen... objednali si aj bez jedálneho lístku. Chvíľu čakania na vytúžené jedlo si skrátia prekontrolovaním zadnej brzdy psíkovho bicykla. Nejako sa nevracia. Asi sa zadiera lanko. Raz, dva a brzda je prekontrolovaná. Tri, štyri a Flammkuchen je na stole. Mňam, mňam....mľaskajú obaja hladoši. Cestová placka so smotanou, cibuľkou a slaninou...aké jednoduché a aké dobré. Neviem, kto povedal, že v jednoduchosti je krása, ale mal pravdu. Kúsky jedla rýchlo miznú z dreveného podnosu. Zaplatiť a rýchlo ísť. Času je málo a cesta ďaleká.
VI
Nohy ako z olova. Po obede sa veru ťažko rozbieha. Majú však šťastie a za mestom sa zavesia na osamelého cyklistu idúceho ich smerom. Rýchlosťou okolo 30km/h ich ťahá cestičkami smerom k Rýnu. Asi 1500 metrov od rieky schovanou za zeleným stromoradím vyštartuje zozadu macko Peťko.
„Je tam kompa, ideme?“, vychrlil na psíka a už zrýchľuje.
Psík neváha a vypáli za ním. Cyklista rozťahovač nechápe čo sa deje. Dve zdochliny, ktoré mu viseli za chvostom skoro 10 km sa v priebehu okamžiku doslova stratili v diaľke. Macko so psíkom uháňajú päťdesiatkou, a to nie je žiadny kopček dolu. Prudká pravotočivá. Vymenia si pozície. Psík vedie bleskurýchlu dvojicu k rieke. Kvalitný asfalt končí, rýchlosť sa nezmenšuje. Konečne prístav. Vytrasený psík spomaľuje a s ubúdajúcou rýchlosťou si čoraz viac uvedomuje nechápavé pohľady okolostojacich. Loď tam nie je! Psík sa otočí s výčitkou v oku na macka. Ten robí, akoby sa nič nedialo.
„Som ju nevidel na druhej strane, tak som myslel, že je na tejto...“, vysvetľuje kľudne macko.
Logik, zaradil ho psík do novej škatuľky. Teraz sa môžu aspoň v kľude vydýchať, kým pripláva loď. Macko sa zadíva do diaľky a spomína na svoju mladosť:
„Je to tu ako u nás na Dunaji. Kompa ako vo Vojke pri Bratislave. Aj okolie je veľmi podobné, len Dunaj je možno trošku širší...“
Plavbou späť objavil macko kajutu. Viedli do nej dvere s typickým kruhovým oknom. Tam sa aj so psíkom usalašili. Bol to veľmi prezieravý akt. Nevšimla si ich ani prievozníčka, ktorá inak veľmi poctivo kasírovala každého pasažiera. A tak sa nám kamaráti prepravili zadarmo.
Cestou domov ich najprv čakajú rovinky v nížine okolo veľkej rieky. Macko ide dopredu. Nasadí brutálne tempo. Asi mu nestačil ten šprint z druhého brehu. Psík sa za ním ledva drží. Vôbec sa mu nejde dobre. Na tomto mackovi si chcel budovať svoje ego? Veď ho tu úplne zničí. Nechápe ako môže tak ťahať. V kopcoch mu to síce až tak nejde, ale rovinky sú jeho doména. Je to rovinkársky gigant!
Konečne mesto - Ettlingen. Spomalilo ich to. Psík Jurko je rád. Jeho trápenie končí. Vytiahne si tyčinku aby sa posilnil. Vyčerpanosť a nedostatok slín však spôsobili, že sa skoro udusil. Dýchanie nosom je v každom prípade nedostačujúce.
Za mestom začínajú pahorky. Prvé stúpanie....
„Oni nám zrušili cestu!“, diví sa macko.
Miesto cesty je tu len kopa štrku a kamenia. Ešteže macko pozná svoj revír a hneď zvolil náhradnú trasu. Je trošku viac kopčeková. Pomer síl sa vyrovnáva. Nie že by psík vládal, ale macko už nevládze tiež. Po pahorkoch severného čierneho lesa sa dostanú znova do Pforzheimu.
VII
Psík má ďalšie problémy. Ťahá sa to s ním celý deň. Tento krát už dlhšiu dobu kŕčovito sedí v sedle, lebo sa obáva, že keby vstal, tak by obsah jeho čriev už nemusel udržať.
„Poserem sa“, skonštatoval psík.
„Musíme prejsť mestom. Za ním, na začiatku údolia, je taká krčmička. Ja sa tam napijem a ty sa tam môžeš vysrať“, odpovedal bez servítkov macko.
A tak sa aj stalo. Čo môže byť krajšie, než keď skutočnosť predbehne očakávania. Tak čistý, priestorný a voňavý verejný záchod psík už dávno nevidel. Jediné negatívum bolo, že si psík v tomto krásnom prostredí krčmovej toalety všimol, ako je jeho koža v mieste dotyku so sedlom veľmi, ale naozaj veľmi citlivá na dotyk. No čo už. Vyjde von, vyexuje radlera a ide sa ďalej.
V doline medzi dvomi hrebeňmi hôr preteká malá riečka. Ide od nej poriadny chlad. Psík pri hľadaní optimálnej, teda pokiaľ možno bezbolestnej, polohy sedenia predvádza na bicykli najrozmanitejšie pózy. Konečne sa usadil. Už sa točia len jeho labky, riťka a zvyšok tela sa nehýbe. Stal sa s neho dokonalý cyklista. Ale je to namáhavé. Pred nimi je stápanie do Tiefenbronnu. To je vhodný čas ísť na chvíľu zo sedla. Psík nemôže. Sedí a šlape. Vie, že keby vstal, už by si nesadol a domov je to ešte riadny kúsok. Má už toho plné zuby. Macko je na tom podobne. Spolu sa trápia posledné kilometre. Už stačí len zdolať kopček na ktorom býva macko. Ten točí pedálmi z posledných síl.
„Takto pomaly som tento kopec ešte nešiel“, povzdychol si na záver púte macko.
Po 198 km a sedem a pol hodine v sedle sú opäť doma a s radosťou sa odovzdávajú do starostlivosti mackovej ženičky Irčičky...